Iba ticho..

Kvapky dažďa stekajú po okenných tabuliach a ja sedím pri okne, zabalená v deke a so šálkou čerešňového čaju v rukách. Niečo sa mi tu nezdá. Dokonca aj ten dážď je zvláštny, taký...tichý. Vlastne je tu všade ticho.

Prečo je tu ticho?

Nepočujem ani vlastné myšlienky, dokonca ani tlkot svojho srdca. Všetko zaniklo v nekonečne pohlcujúcom tichu.

Prečo je tu také strašné ticho? Či to som sa už pýtala? Nepamätám si...

Vybavuje sa mi len jedna vec, bol si tu... Bol si tu pri mne, ja som sa s tebou rozprávala a smiala, dotýkala som sa tvojich vlasov a cítila tvoju vôňu. Bolo to krásne, vrátil si sa a môj svet sa rozžiaril.

Všetci vraveli že to nie je reálne, ale čo oni vedia.. Dôležití sme len my dvaja, moja ruka v tvojej a naše mysle zvláštne, ale krásne späté.

Prečo sakra je také ticho??

Kde si toľko? Začína mi byť zima, ty meškáš a ja neviem čo si myslieť, či si zabudol, vykašľal sa na nás, alebo sa ti niečo stalo. Chcela by som to zistiť, ale neviem ako..

Nie, určite sa niečo stalo, nevykašľal by si sa na nás. Pre teba sme rovnako dôležití ako pre mňa, vieš, že je to naveky. Alebo aspoň na minimálne tri dlhé životy. Tak prečo nechodíš?

Mne je čoraz väčšia zima. Čaj vychladol, pršať ale prestalo. Odkladám šálku a položím hlavu na podokenicu, bližšie k dažďu, bližšie k vonkajšiemu svetu, bližšie k tebe..

Plynú minúty, hodiny, ani neviem koľko tu už sedím. Zrazu to príde, v hlave mi duní, konečne nejaký zvuk! Telo mi zachváti triaška, toto je ale zvláštne, zatváram oči a všetko mi je jasné. Toto nebol môj život, nie je to ani sen, ani realita..

Nie som tu, ale ty, ty si skutočný. Už musím ísť, ale ty určite každú chvíľu pribehneš a zovrieš ma v náručí, no tak, rýchlo, ponáhľaj sa! Otvorím oči, poobzerám sa po miestnosti a teba nikde.. A tak odchádzam..

Odchádzam a viem, že si tu nikdy nebol..

Vlastne vôbec nikde..

 Blog

8 0 0 0 0

Komentuj

10 komentov k blogu