Niektorí ľudia píšu blogy tak, že si napíšu nadpis a slová už nejako proste idú.. Ja som z tých, ktorí vedia čo chcú vyjadriť, ale ani za svet im nechce napadnúť nadpis, výstižný a stručný.
Aj teraz si nadpis nechám na neskôr, rozmýšľam ako sa dajú moje myšlienky zostručniť do pár viet alebo vlastne celkovo nejako vyjadriť.
Dnešný deň bol zvláštny.. Prešla som si fázami únavy, hyperaktivity, nudy, tešenia sa z neočakávaného, očakávania neprichádzajúceho, rozčarovania z ľudskej povahy, zmien názorov a zúrivosti z podobnosti môjho minulého sveta s prítomným svetom ľudí okolo mňa..
Vyzerá to na náročný deň, ale nie je to tak.. Veci sa dejú rýchlo až niekedy nestíham sledovať a unikajú mi súvislosti..niekedy maličkosti, niekedy mám okná veľkosti preskleného balkónu, ale vždy niečo unikne a čím viacej sa snažím ie veci udržať tým viam predo mnou utekajú. A preto sa čoraz častejšie stáva že síce viem ako, ale nie prečo a popravde ma to trochu ubíja. Nie, nepotrebujem vždy mať všetko pod kontrolou a vo všetkom byť najlepšia, len by sa mi zišiel prehľad, potrebujem mať veci jasné, lebo ma začne znervózňovať tá neistota že o čom všetkom neviem..
Neznášam ľudské vzťahy... Vlastne ich milujem, ale neznášam ich komplikovanosť. Dokonca by som ani nechcela aby boli jednoduchšie, prestala by to byť zábava.. Vidíte? poviem jednu vec a dvoma ju vyvrátim.. Ach, milujem aj svoju komplikovanosť
Ale vo chvíľach kedy som unavená už nemám chuť uvažovať kde som kedy spravila chybu.. Ale zato udobrovanie je fajn, dnes mi písala jedna z mojich Osudových Žien, v domnienke že medzi nami niečo pokazila ona a ja som jej písať nechcela v rovnakej domnienke pretransformovanej na mňa.. Nakoniec sme zistili že sme len trubky a že spoločná dovolenka bude najúžasnejšia vec na svete, aj keby sme sa mali pohádať hneď po odchode z domu. Čo sa samozrejme nestane, lebo sme ozajstné priateľky a to ako keby som sa hádala so sestrou. A potom, keď by sme boli pohádané, s kým by som balila Grékov?
Ďaľšia z mojich Osudových Žien sa dneska nahnevala... Nie pre niečo vážne, skôr nedorozumenie za ktoré nemôžem ja, ale napriek tomu sa cítim nepríjemne. No po pokuse sa porozprávať som sa nedozvedela nič a vstúpil do mňa hlúpy pubertiačsky (či ako sa to povie vzdor a povedala som si "že nič? okej, ako myslíš.." a nahnevalo ma to hlavne kvôli tomu, že presne viem čo chcela počuť.. Bola som taká istá, lenže moja hrdosť to nepustila a preto sme teraz ako malé deti naťahujúce sa o vedierko..
A ku všetkému nakoniec, mi chýba láska.. Nie priateľská, tej mám chvalabohu dostatok, ale láska človeka ktorý by bol pre mňa schopný robiť viac ako iní.. Možno každá osamelá duša na tomto svete dúfa, že každú chvíľu, spoza každého rohu môže vyjsť niekto, kto mu či jej zmení život a ostane tam až dokým "nás smrť nerozdelí" že som patetická? Neverím že by ma tak nazval niekto kto už niekedy bol či je zaľúbený. A názor tých ostatných ma nezaujíma, pretože nevedia o čom hovoria.
Čo to trepem? Veď vlastne ani ja neviem o čom hovorím. Hovoria zo mňa moje sny, nie skúsenosti. Funkciu "najlepší vzťah v mojom živote" zatiaľ udržiava štvortýždňová záležitosť s chlapom z ktorého sa vykľul kráľ všetkých kktov, len ja zúfalo zbláznená, ktorá sa ani nestihla už tak poriadne zaľúbiť, nestihla vysloviť zo strachu a z obáv že by on nemusel cítiť to isté a to by ma zabilo, som o tom nevedela a nevidela som to.. Nuž, capla som na nos, takých bolo aj bude.. Ale ja tiež nemám právo rozprávať o láske.. Budem teda tíško dúfať ako ostatní a čakať na svoj veľký deň..
A to som chcela napísať len o tom, že mám takú čudne melancholicko unavenú náladu a nie až tot Ale čo už, verím že si tých pár riadkov užijete a budete držať palce zjednodušeniu mojich myšlienok
Denník
Komentuj
2 komenty k blogu
1
rookie
22. 5.mája 2009 21:46
ved je to dobreee a ked tak dobre vies pisat jak to ze ta nenapadne nadpis?
Napíš svoj komentár