Jeden deň stačil...

Už pár dní sa odhodlávam napísať zopár riadkov o exkurzii na ktorej som mala tú česť byť, nie som si však istá ako veľmi sa vycucnem a čo všetko dokážem napísať...

Začalo to nevinne, ako klasicky prišla na reč nejaká exkurzia a ľudia sa proste masovo prihlasujú, len aby neboli v škole. Viac menej tak nejako to bolo aj so mnou. O čo šlo? Exkurzia do Osvienčimu.

Bolo to v pondelok, po jesenných prázdninách, takže sme sa tešili, že veď budeme mať predĺžené prázdniny... Nemala som čas uvažovať do čoho vlastne idem, naplno mi to došlo až v sobotu večer, keď sa ma mamina spýtala s obavami v očiach či som si naozaj istá že tam chcem ísť. Vtedy mi došlo že bože, ja sa nejdem uliať zo školy a vyblbnúť v buse so spolužiakmi, idem na miesto kde umrelo toľko ľudí a vtedy som dostala strach.

Strach, že to nezvládnem, strach že to na mne zanechá hlbšie zážitky ako si myslím alebo na druhej strane strach, že to nepochopím či že to so mnou nespraví nič. Ťažko povedať čo skôr by som brala, lebo ani jedna z tých možností nie je ideálna.

Takže v pondelok ráno som vstala, umyla sa, pripravila, vyobjímala celú rodinku a zabuchla som za sebou dvere. Cesta tam bola fajn, smiali sme sa, preberali s Veve vážne aj nevážne veci, obzerali sme si okolie, ohovárali poľské kravy a domčeky a bolo to fajn. Problém prišiel, keď som po prvýkrát zbadala rady dlhých tehlových budov Auschwitzu. Len som chytila Veve za ruku a zamrzol mi úsmev na tvári, naozaj sme tu, nebola to len výhovorka aby nás pustili zo školy nakupovať na trhy alebo čo...

Viezli sme sa okolo Auschwitzu kúsok ďalej, do Birkenau. Niečo oveľa väčšie a hrozivejšie, ako prvé som zbadala TÚ bránu. Brána ako každá iná na prvý pohľad, ale keďže viem čo pre toľko státisícov ľudí znamenala zamrazí ma, vznáša sa okolo nej krvavá aura a ja nedokážem viac pozrieť tým smerom. Autobus zastal, zavelilo sa vystupovať a mne sa nechcelo, chcela som ostať dnu v bezpečí, bez informácii ktoré som vedela že dostanem a nechcela som ich počuť.

Vošli sme dnu, bolo trochu zima, ale mňa triaslo z iného dôvodu. Pozriem doprava, nič iné len rady a rady drevených budov, z väčšiny už len torzá, vykurovacie systémy a nič viac, rady a rady červených tehlových komínikov. Pozriem sa dopredu a vidím len predlhé koľajnice, končiace niekde v diaľke, ktorú nám našťastie sčasti zakrývala hmla, aspoň nebila do očí tá obrovskosť celého toho areálu. Pozriem doľava a vidím množstvo tehlových budov, ako som sa neskôr dozvedela, ženská časť, malo by ma asi ako ženu tešiť že sa im žilo lepšie ako mužom, ale asi by to bolo dosť zvrátené. Vošli sme do prvého obytného mužského baraku, miestnosť asi ja neviem 8x28 metrov (veľmi cca, odhady veľkostí nie sú moja parketa ale iste chápete že to nie je dôležité) a ten milý vtipný pán ktorý bol s nami povedal že tam žilo niekedy aj tisíc ľudí. Neviem si predstaviť ako sa tam pomestili, ako spali či ako žili, v špine, hlade, pri chorých a chorľavých.

Na čerstvom vzduchu mi bolo lepšie, žiadne stiesnené miestnosti, len široká obloha a zem pod nohami kam som upierala zrak kým nám ten chlapík vravel čo sa tam dialo za príšerné veci. Nakoniec sme si povedali že sa ideme s Veve pozrieť na opačnú stranu od brány, taký kilometrík a pol to bolo tam, nedošli sme až na koniec, lebo sme mali málo času, ale v diaľke črtajúci sa pamätník zahalený v hmle mi stačil, tak ako aj štrk pod nohami pri koľajniciach, cestou som premýšľala na koľkých miestach kam som ja stúpila stáli ľudia, ktorých niekto jedným šmahom ruky poslal na smrť, bez otázok, bez previnenia, len preto že sa našiel chorý človek ktorému sa to zdalo nevyhnutné..

Sadli sme naspäť do autobusu a mne odľahlo, ale len na chvíľu, kým mi nedošlo že to horšie nás len čaká. Odviezli sme sa naspäť do Auschwitzu a čakali vo vstupnej hale múzea kým sa skompletizujeme, vyfasujeme sprievodcu a vyrazíme. Držala som sa Veve ako kliešť, obe sme dúfali že to prežijeme, že to hádam nemôže byť aj také strašné, po toľkých rokoch... Poviem vám, veľmi sme sa mýlili.

Dostali sme sprievodkyňu, milú ženskú, hovorila na nás po česky a brala svoju prácu vážne a ja už rozumiem prečo. Previedla nás po pár budovkách, zabudla som ako ich nazývala ale to nie je dôležité. Videla som už kopec fotiek z Osvienčimu od ľudí ktorí tam boli, mala som možnosť ísť tam na základnej ale nešla som a teraz viem že je dobre že som nešla… Potrebovala som trochu dospieť a niektoré veci pochopiť, aby som to zvládla… Myslela som že ma nič nemôže prekvapiť, ale ako som tam stála, počúvala ju v ozývajúcej sa skoro prázdnej miestnosti, cítila ľudí okolo seba a vzduch naplnený očakávaniami a obavami, pevne som sa držala Vevinej ruky a dúfala že to čo najskôr skončí a že to prežijem s nervami aj s emóciami.

Prišli sme do miestnosti kde bol model plynovej komory a krematória a mne sa zdvihol žalúdok… Tisícky malých postavičiek, či ešte živých vonku, alebo na kope vnútri v priereze, proste hrôza. Čoraz ďalej ma viac a viac vynervovávali veci ktoré som videla, ale čakala som na jednu jedinú ktorej som sa bála a ktorá aj prišla a po prvých slovách sprievodkyne: „Toto sú vlasy ktoré SS-áci strihali ženám a malým dievčatám a zarábali na nich…“ som si strhla sluchátka od tej malej vecičky z uší, vypadla spred tej vitríny k oknu a nedokázala som viac zadržiavať slzy, v duchu kričiac najhlasnejšie ako som dokázala, len aby som nepočula už ani slovo z toho čo rozprávala, ukľudnila som sa až keď som odtiaľ vyšla a aj to nebolo úplné, pretože som vedela že ešte veľa vecí príde.

Detské oblečenie, topánočky, fotky, obrazy, dokumenty, ďalšie fotky, kamenný múr obkolesený sviečkami a kvetmi, väzeňské cely, veci ktoré ostali po zajatcoch, všetko dokopy a ja som sa čoraz viac cítila že vo mne rastie nenávisť a zlosť a hnus na ľudí ktorí toto spôsobili a všetko dokopy zmiešané s neskutočným šťastím že mňa ani nikoho z mojich blízkych niečo také nezasiahlo, ale neskutočným žiaľom nad tými ktorých zasiahlo, či nebodaj aj zabilo. Videli sme toho veľa, oveľa viac ako som chcela ale som rada že som tam bola a že som to mohla zažiť. Nenapadlo ma ako by som tento blog zakončila a tak to asi zakončím tak ako zakončila naša sprievodkyňa prehliadku najväčšieho cintorína v Európe.

„Som rada že ste tu dnes boli a že ste sa so mnou prešli a vzdali pamiatku tomuto miestu a hrôzam ktoré tu muselo zažiť toľko nevinných ľudí, pretože toto je ich cintorín, sú státisíce ľudí ktorých telá nenašli keďže boli spálené a nemajú svoje hroby a preto je každý jeden meter tohoto miesta cintorínom. Ľudia ktorí tu boli a zažili koncentračné a vyhladzovacie tábory vravia že by si na to najradšej nepamätali, ale oni sú už starí, ich spomienky odídu s nimi do hrobu, ale my chceme docieliť aby si ľudia uvedomovali tú hrôzu, lebo inak sa môže stať že sa niečo také zopakuje.“

A ja môžem dodať len jediné, ďakujem za možnosť toľko vecí sa naučiť a posunúť sa ďalej. Ak by som znovu mala absolvovať takú strašnú skúsenosť ako pre mňa bola táto, neváhala by som ani sekundu, pretože jediné čo môžeme spraviť pre pamiatku tých ľudí a toho čo prežili, je pamätať si…

 Vyznanie

3 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu