Moja troška rozcitlivenosti k dnešnému dňu:)

Dnes to bude stručné, tu je pár riadkov ktoré ma napadli včera v noci cestou domov...

Upínam oči k nebu a ďakujem za slová, za krásu písma a písania, za ľudí ktorým je písanie prirodzené, prirodzené ako dýchanie..

Nielen za tých, ktorí majú umenie písať svietiace pred či za menom, či v každej vete v ktorej sa o nich hovorí, ale hlavne za tých, ktorí ju majú v duši a nemusia o tom vedieť stovky ľudí, ktorí nežijú z nej ale s ňou a ňou, deň za dňom, krok za krokom, úsmev za úsmevom..

Ukazujú nám, obyčajným smrteľníkom, že niekedy je pocit oveľa viac ako tri vysoké školy, ako bankový účet so šesťmiestnou cifrou... Že jediné čo je dôležité je okamih, ktorý ešte ani nezačal a už končí, neopakovateľný a dokonalý vo svojej jednoduchosti.

Sú to tí, ktorí vidia prosté aj zložité veci nielen v prvotnom význame či funkcii, ale majú pre ne oveľa hlbší zmysel a dôvod, pričom nemenia ich jednoduchú krásu, sú to ľudia ktorí sa neriadia zaužívanými spôsobmi, len preto že by mali, ktorí prerážajú na povrch šedej masy davu so svojou jedinečnosťou a poznaním, že dôležitá je v prvom rade sila osobnostná, až potom sila skupín a národov...

Vďaka nim má človek pocit že pozná dôvod prečo slnko vychádza a zapadá, že veci, ktoré sú všedné a samozrejmé sú vlastne zázračné, len sa na ne treba pozerať z určitého uhlu...

Tak sa pýtam, prečo sú nepochopení?

 Úvaha

1 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu