Môj vzťah je už len torzom toho, čo by vzťah mal byť, najlepšia priateľka je vzdialená tisícky kilometrov a cítim sa bez nej ako dieťa bez svojej obľúbenej hračky, bez svojej istoty, bez studničky do ktorej sa môžem vyplakať a ktorú môžem objať a s istotou viem, že by sa so mnou tak opila, že by som hneď všetky problémy pozabúdala aspoň na chvíľu a všetky ostatné "priateľky" ktoré sú priateľkami už len z toho titulu že sa tak vzájomne nazývame, ale nevideli sme sa už ani nepamätám, už ma nepotrebujú..
Nevravím že som niekedy bola hnacím motorom ich životov, jedna má priateľa a druhá svoju partiu, ale vždy sme si našli chvíľku pre seba, spravili niečo výnimočné jedna pre druhú, hlavne ak jedna z nás potrebovala pomoc.. No asi je to za nami, už som sa ani nesnažila opýtať sa jednej z nich čo sa jej stalo že je nešťastná, už som jej len ponúkla, že moje číslo má, keby čokoľvek.. No obidve vieme že poďakovala len zo slušnosti a keby už, tak zavolá niekomu kto je jej bližšie momentálne..
Neviem čím to je.. Vždy som si nejakým spôsobom zakladala na tom že mám ľudí okolo seba, ktorí vedia že pre nich spravím takmer čokoľvek a oni to isté spravia pre mňa..
A možno som len frustrovaná a vynervovaná a príliš pesimistická..
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár