V poslednej dobe sa jej pri každej takejto hypnotickej, akoby mimozmyslovej situácii stávalo, že kreslila ľudské tváre. Teda.. Vlastne iba jednu. A a tú práve upierala pohľad a rozmýšľala, prečo..
Okrúhlu tvár malého dievčatka, tak sedem – osem ročného, s dlhšími lesklými hnedými vláskami a velikánskymi širokými očkami, ktoré by akoby ustrnuli v momente prekvapenia.. či strachu? Ani sama nevedela. Malé detsky plné pery mala pootvorené, ako keby kresba mala každú chvíľku prehovoriť.
Nakreslila už stovky, či tisícky jej podôb, poznala naspamäť, ba priam až mala v mysli vrytý každý centimeter tváričky toho dieťaťa. Ale nikdy nepochopila prečo ju zrazu začala kresliť, prvýkrát sa zjavila pre pár mesiacmi, keď od nich odišiel otec. Je to veľké zviera, úspešný manažér veľkej firmy, ale neurotický, puntičkársky a až priveľmi prchký človek. Bola by sa rada tešila z toho že odišiel, ale.. predsa len, je to jej otec. Aj keď pokiaľ si pamätala, nevedela si vybaviť žiadne dlhšie šťastné obdobie ich rodiny, pretože otcove neutíchajúce výbuchy zlosti nad svojou ´totálne neschopnou a nedokonalou rodinou´, ako on sám s veľkou obľubou nazýval svoju manželku a tri dcéry, im kazili všetky výlety, dovolenky, či víkendy, až postupom času prestali spolu tráviť čas úplne.
Ale dnes, dnes už vedela ž kresby toho dievčatka nie sú náhoda. Bála sa čo by to mohlo znamenať, bolo to zvláštne znamenie, ktoré stvorila vlastnými rukami. Nepoznala tú tvár, aj keď už dlho úporne premýšľala, kto z jej detstva či jej okolia by to mohol byť.
Zrazu zazvonilo a ju myklo, ale rýchlo si zbalila veci a vybehla z triedy. Po rýchlom obede a nahádzaní učebníc do skrinky, vyšla pred školu, pustila si nahlas hudbu zo svojho prehrávača a vykročila domov. Rada chodila domov sama. Nie že by nemala rada ľudí okolo seba, ale bolo proste jednoduchšie žiť v tichosti a všetci jej priatelia o tom vedeli a rešpektovali to. Teraz sa možno zdá že bola nejaká depresívna umelkyňa, ani to nie je pravda. Milovala smiech a žiarivé farby, horúce slnečné dni a šialené zmýšľanie ľudí ako bola ona, jej priateľov. Len niekedy proste bolo treba dobiť baterky.
Ani sa nenazdala a už o pár minút si vykračovala medzi panelákmi na malom sídlisku, cez ktoré chodila domov. Inokedy si obzerala farebné výkladíky malých obchodov po jednej strane chodníka, ale dnes bola zahĺbená vo vlastných myšlienkach, spojených s tou detskou tváričkou. Hudba jej hučala v hlave a dunelo jej od nej celé vnútro. Jej mama neznášala keď počúvala nahlas hudbu, vraj si zničí sluch, ale toto bol jej svet.
Ladne zoskočila z obrubníka a čľapla rovno do mláky, ktorú si nevšimla. „Hlavne že je veľká na pol cesty..“, v duchu si potichu zanadávala, že je taká nepozorná, ale o moment už znovu bola mimo tohto časopriestoru. Pomaly prechádzala tichou ulicou naprieč cez širokú mláku a už ju nezaujímali jej pomaly premokajúce tenisky.
Zrazu náhodou pozrela dolu, aby skontrolovala, aká je tá mláka ešte široká a zmeravela. Z mláky, v pohyblivých odrazoch na ňu pozeralo to dievčatko z obrazov. Behom stotiny sekundy zastala s nohou vystretou pred sebou, pripravenou na ďalší krok, no keď si uvedomila čo videla, stiahla sa o krok dozadu a chcela si lepšie obzrieť ten odraz. V tom momente z malej bočnej uličky, len pár metrov vzdialenej, šialenou rýchlosťou vyletela tmavomodrá mazda, zašmykovala na zákrute a preletela okolo nej, práve po mieste, na ktorom by stála. Srdce sa jej na okamih zastavilo a potom sa znovu rozbúchalo, aj keď chvíľu trvalo, kým lapila dych.
Už nemusela rozmýšľať nad tým, kto bolo to dievčatko. Len ďakovala podvedomiu, že ju toľkými znameniami donútilo spoznať svojho anjela strážneho..
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
zuzinka1406
16. 2.febuára 2009 19:39
Celkom zaujímavé. Páčilo sa mi to
3
tak tákáto idea ťa napadla cez chémiu?
tak si stráž svojho anjela
pekné
tak si stráž svojho anjela
pekné
Napíš svoj komentár