Píšem Ti posledné slová a verím, že naša telepatia nezlyhá a napadne Ti, že na Teba myslím. Poznáme sa koľko, zo 3 - 3,5 roka? Za tú dobu si mi dal viac, ako ľudia, ktorých poznám od základnej či strednej školy.. Bol si kamarát, potom najlepší priateľ, potom "frajer", potom priateľ, potom najväčšia láska môjho 18,5 ročného života a tou si ostal, až dodnes.. Teda presnejšie, do konca tohto leta.. A čo si teraz? Sama neviem.. A Ty tiež nie..
Tento piatok bol prelomový.. Opäť (zas raz) som zmenila názor na celú našu situáciu, ale už definitívne. Definitívne nie z môjho osobného presvedčenia, ale z presvedčenia, že nedá sa fungovať naveky s tým, že každý jeden deň zmením názor a raz s Tebou chcem byť a potom nie.. Nerobí to dobre ani jednému z nás.. Pretože, povedzme si pravdu, nefungovalo by nám to dlho.. Zozačiatku by sme sa možno obaja snažili.. Ale sme príliš rozdielni, ja by som Ťa asi nevedela brať inak ako som ťa brala doteraz a Ty by si tiež nezmenil to aký si a svoj pohľad na mňa.. Vždy som si myslela že to bezo mňa nezvládneš. No tento týždeň si ma presvedčil o úplnom opaku.. Ty máš v živote jasno, len to Tvoje jasno nebolo podľa mojich predstáv a to bolo kameňom úrazu..
Vždy som si namyslene myslela že Ťa zachraňujem, no opak bol pravdou.. Ty si zachránil mňa.
Záchrana síce sakramentsky bolela a rozhádzala celý môj život, dovtedy pekne organizovane poukladaný na kôpkach, no zaslúžila som si to.. Inak by som pokračovala by som v počítaní Tvojich nedokonalostí a na svoje by som sa ani nepozrela. Teraz už viem, že keď tento pocit prejde a všetko prebolí, budem silnejšia ako som bola predtým a budem Ti môcť len ďakovať. Jediné čo ma momentálne mrzí, že už nebudem s Tebou.. Viem že je dosť možné že príde niekto lepší, ako sa hovorí, ale už to nebudeš Ty.. Tak ako som ja povedala, že som spokojná s tým, že som pre Teba jedinečná, tak Ty si jedinečný pre mňa a vždy budeš.
Sama v posledných týždňoch rozmýšľam či Ťa ešte ľúbim, v tejto chvíli Ťa ľúbim ako nikoho, ale prišli chvíle, kedy som vedľa teba sedela, dívala sa do zeme a nechápala čo tam robím. Necítila som lásku, ale ani hnev, ani nenávisť či nič podobné.. Necítila som nič. Objal si ma, bolo to úžasné, ale nebol to taký pocit na aký som bola zvyknutá. Viem že Ti to ublížilo keď som povedala, že Ťa už asi neľúbim, ale viem že keď človek ľúbi, tak sa nemusí pýtať že či naozaj a cíti to stále a nie raz tak a raz tak..
Poprosila som Ťa aby si zmizol z môjho života, že už Ťa nechcem ani vidieť a popravde to bolo oprávnené.. Viem že ja som s tým začala, viem že ja som odišla, ale keby si sa namiesto toho aby si sa hneval a odišiel do izby, alebo ma prosil, pokúsil vžiť do mojej situácie v ten večer, možno by bolo všetko inak. Stačilo mi obyčajné pochopenie.. Vieš ako som sa cítila, na narodeninovej oslave svojej dlhoročnej kamarátky, na ktorú som ani pôvodne nechcela ísť kvôli večeru s Tebou, keď som len sedela ako kôpka nešťastia a rozmýšľala nad tým ako už nepatrím do Tvojho života?
Sám si mi to aj dokázal.. Tak veľmi si so mnou chcel v ten večer byť, až si sa ozval až po hodine a pol, čo som odišla a keď som ešte v noci išla si po svoje veci, bol si opitý tak, že si to podľa svojich slov náš rozhovor ani nepamätáš.. Nepamätáš si to, že keď som Ti povedala že to takto ďalej nemôže byť a že sa iba trápime a robím to pre nás oboch, tak si hľadel do zeme a nepovedal nič, ako vždy.. Ani to si nepamätáš, že keď som konečne po prvýkrát nestála tam a nečakala na to čo povieš po pol hodine a rozlúčila som sa hneď, lebo ma samotná oslávenkyňa čakala dolu, o čo som ju poprosila a vytiahla až k Tebe, tak si sa nahneval a tresol mi dverami pred tvárou, že "keď to takto beriem tak dovi"..
Zobrala som si ju so sebou, aby sa nestalo to čo vždy, že budem strašne dlho čakať na miniatúrny náznak nádeje, alebo proste niečoho z Tvojej strany, okrem nádejí že zrazu bude všetko ako mávnutím čarovného prútika lepšie, pričom sám vieš že to tak nefunguje.. Ja som taká aká som a Ty si taký aký si..
Najhoršie je na tom to, že po tom všetkom sedím sama doma a čakám na zvonenie mobilu, alebo niečo, aj keď viem že sama som Ti to zakázala.. A každou sekundou prekonávam chuť Ti napísať a všetko vrátiť do starých koľají, nech sa aspoň rozprávame, lebo toto ma zabíja. Lenže to, keď sme boli v kontakte, ma zabíjalo tiež. Vidíš, neviem byť ani s Tebou, ani bez Teba, som úplne pošahaná a cítim sa byť zrelá minimálne na psychologickú pomoc.. Pre niečo sa rozhodnem a zrazu dúfam, že urobíš presný opak.. Niečo spravím a zrazu chcem urobiť niečo iné.. Nemôžem takto žiť a povedala som si, že bez Teba to bude jednoduchšie ako s Tebou. Aspoň o rozhodnutie menej, už od teraz sa musím dať dokopy iba ja sama.
Nikdy si toto asi neprečítaš, ale nevadí. Hlavne že som to bola schopná napísať, aspoň sem, keď už Tebe nemôžem. Dokonca pochybujem že si vôbec pamätáš že rada píšem a že si píšem blog.. Ale to nevadí, aj tak si stále na prvom mieste, aj keď už momentálne je to len na moju škodu..
Tak mi prepáč, že sa zo mňa stalo toto.. A ja Ti tiež odpúšťam..
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár