Tuším, že bez pointy

V poslenej dobe prichádzam na to, že mi je lepšie keď niečo napíšem. Hocičo. Hociakú nezmyselnú, možno miestami zmyselnú "básničku" alebo len tak napíšem do zošita čo cítim.

Už to dávno nie sú prázdne riadky. Nie tak ako keď som bola menšia a písala som Milý denníček dnes sa mi stalo to a to...

Niekedy túžim po starých časoch. Chcela by som vrátiť niekam do škôlky, kde ako kamarát povedal bolo pre nás najväčším problémom akú si mam vybrať farbičku.

Nie, nesťažujem sa. Uvedomuje si, mám perfektný život. Mám podporu u rodičov, skvelého brata, úžasnú rodinu. Najlepšiu kamošku a kamoša. Mala som perfektnú lásku, dokonalosť akú som nezažila. A už ani nezažijem.

Teraz, ked sa obrátim a pozriem do svojej minulosti, uvedomujem si, že som nikdy neľúbila. Len som si to myslela. Tí dvaja, to nebola láska, to bola naivita 13 ročného dievčaťa. Bolo to len niečo možno detské, vlastne ani neviem ako to mám nazvať.
Veľa ľudí mi povedalo, že 15- ročné dievča ne dokáže naozaj milovať a ľúbiť. Nesúhlasím. Lebo viem že teraz som milovala a ľúbila. Vlastne ešte stále milujem a ľúbim..

Vlastne ja ani netuším aký zmysel majú tieto riadky. Nie, vlastne viem..možno je to samý chaos, ale viete čo? Je mi po tom lepšie. Dala som tu čo cítim, to čo ma ako prvé napadlo, možno to nemá hlavu ani pätu, ale aj tak je mi lepšie.

 Blog

2 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu