Ako prirastena k zemi, asi tam to nikde cele zacalo, ostala som stat po tom co zbadali moje oci, bolelo to, velmi, nebola som schpna pohybu, slzy, naznaku zivota, tak vemi som sa nechcela pozerat, no nedokazala som sa pohnut, po chvili sa mi roztiaslo cele telo a podlomili nohy, vykrocila som v pred...niekde v hrudi som citila strasnu bolest, stratu, stratu kusku mojho bytia, zmohla som sa len na, nenechajte sa rusit a sla dalej...videla som ten pohlad v jej ociach, pohlad pohrdania, pohlad spokojnosti a akejsi radosti, keby vedela co v tej chvili prezivam, nesmiala by sa nedokazala by to, ale prave pre to co som v tych ociach videla sa mi stalo najvacsim tryznenim, nechapala som ze ludia dokazu byt taki zli, ze dokazu vzat cloveku tak vela, dokazu vzat lasku, vieru, znicit etapu zivota a to vsetko s usmevom na tvari. Mala som strach, sla som a citila tiect slzy, nechapala vyznam vsetkeho co sa prave odhralo, netusila som co sa vo mne deje, citila som len ze to boli...ani netusim ako, ani kedy som sa vlastne dostala na cestu doverne znamu, na cestu domov, bola som ponorena vo svojom vnutri znazila sa upokojit ten zmatok...nedarilo sa mi to.
Casom som zacala verit, potrebovala som to, potrebovala som citit znova to, co mi bolo odcudzene prave teraz prave po tom vsetkom som chcela citit oporu, netusila som ale ze sa uz nemam o co opriet a ze to co som pokladala za cit je len ludska tuzba, bola som len ta druha, dalsia rana...ten isty clovek, ta ista holka, len som bola slepa, nevidela ze sa vlastne nic nezmenilo, ze vsetko pokracuje za mojim chrbtom, ze kym ja sa tesim, snivam robim plany.....niekto je stasny na moj ucet, pekne drahy.
Zivot sa zmenil na nocnu moru, ktora trvala rok...rok som v zila z iluzii a kazdu noc sa ku mne vracali, kazdu noc sa to opakovalo znova a znova a znova, bola som znicena, znechutena, nevladala som uz... Zrazu som ale nasla silu, silu ktora sa zrodila z toho zmatku v mojom vnutri, bola tam hlboko zakorenena,bila spolu s mojim srdcom, dala mi dovod zit, pozerat na svet inak no so vztycenou hlavou, bola to chut, chut tk silna tak sladka ako nikdy nic ine, nepoznala som ju dovtedy, ale nebranila som sa, prestala som rozmyslat co bolo, zacala som zit len pre to co bude, pre to co sa stane...mojou najvacsiu tuzbou a radostou bolo vymenit si ten pohlad, teraz bol v mojich ociach ten pohlad plny pohrdania a radosti, radosti z utrpenia...tuzila som ju vidiet v koncoch, trpiet, citit bezmocnost, bolest, samotu....zacala som NENAVIDIET a hnalo ma to v pred...

 Blog
Komentuj

3 komenty k blogu

1 
fotka
korculka  25. 3. 2007 21:39
...len nech ta ta nenavist neznici, bola by ta skoda a uz sa nad tym magorom netrap a pokus sa nanho zabudnut, aj ked je to dost nerealne a tazke
2 
fotka
a_b_e_l  30. 3. 2007 11:44
dusa je ako dennik...pises si tam krasne weci...ukladas tam swoje city,najwetsia skysa,najsilnejsi trezor...raz pride niekto koho milujes,xces sa podelit o swoje poklady a on ich prehliadne,pohra sa,a zacne w nej trhat,wezme si to najkrajsie a sebecky odijde,pre neho o bola iba dalsia kapitola do jeho dennika,nawzdy bude mat nad tebow moc a pride stale ked to nebudes cakat,ked bude dennik zlepeny a bude tam len par smutnych kapitol,bude mat stale kluc,bude wediet cestu lebo ju uz dowerne pozna...da sa sprawit len jedno,dennik zawriet,ukryt a otworit nowy,napisat par nowych kapitol a tu bolest nechat w starom,nadychnut sa a netopit sa w bolesti,iba lahostajnost je liek,nenechaj sa znicit!!!
3 
fotka
tinqa  9. 4. 2011 21:53
spätne som velmi rada, ze som zazila tento pocit...aj po takom case viem, ze to bolo neskutocne silne, a prave aj vdaka tykm momentom som dnes tym cim som a mozem povedat ze som citila na vlastnej kozi ze zijem...a nie je to len metafora...
Napíš svoj komentár