"Ahoj." ozvalo sa spoza môjho chrbta. Postavila som sa a otočila sa.
"A-ahoj." zakoktala som sa. Bol to on. Nový žiak mojej školy.
Usmial sa. "Rád ťa vidím."
"Aj ja." všímala som si jeho tvár, jeho črty.
Jeho tvár bola... krásna. Bol veľmi pekný. Pleť mal na pohľad jemnú ako dieťa. Zatúžila som dotknúť sa jej. Jeho hypnotické zelené oči boli orámované hustými mihalnicami. Pery mal plné. Vlasy zlatavého odtieňu mal rozstrapatené.
Podľa výrazu jeho tváre som usúdila, že ma skúma.
Tých milión otázok, ktoré som sa ho chcela opýtať ma zrazu nevedeli napadnúť.
"Odkiaľ ma poznáš?" zašepkala som.
"Potom." sklonil hlavu.
"Kedy?"
"Rebeca prosím." pozrel sa na mňa prosebným pohľadom. Jeho zeleným očiam som nemohla povedať nie.
Vzdychla som si. "Takže?"
"Prosím neskôr." nepochopil.
"Nie. Myslela som, že o čom sa teraz budeme rozprávať." vysvetlila som.
"Aha... o rodine?" nadvihol obočie.
"Dobre. Môžeš začať." sadla som si.
"Ja?" prisadol si ku mne.
Prikývla som.
Vzdychol si. "Mám trojročnú sestru Hallie. Bývame s maminým bratom a jeho ženou.... Rodičia zomreli pred dva a pol rokmi pri autonehode."
"Ach, to mi je ľúto."
Prikývol. "Presťahovali sme sa sem, pretože... Marc a Nita budú mať dieťa. Potrebovali sme väčší dom...teda oni." sklonil hlavu. "Cítim sa... divne. Vieš, je mi trápne divné, že kvôli mne museli kupovať dom. Som navyše. Hallie by im nevadila, ale ja áno."
Nechápavo som sa naňho dívala. "Layton..."
"Ja viem, je to hlúpe. Už nad tým nebudem premýšľať." potriasol hlavou aby vyhnal zlé myšlienky.
"Si na rade ty." usmial sa.
V rýchlosti som mu povedala o Robertovi, mame, otcovi a Blanderovi.
"No.. to je všetko." dokončila som.
"Ten chalan, čo sedel s tebou na obede je...?" zmenil tému.
Prevrátila som oči. "Darius. Stále za mnou behá. Lezie mi na nervy."
"Myslím, že sa mu páčiš." uškrnul sa.
Sklonila som hlavu a začervenala som sa. "Má smolu." zašomrala som.
Zasmial sa.
"Rebeca," začal.
"Prosím nevolaj ma celým menom." nahodila som kyslý výraz.
"Aha.. tak Beckee?" nadvihol obočie.
Vyvalila som oči. "Beckee?"
"Nemám ťa tak volať?" opýtal sa zarazene.
"Nie, nie. Môžeš, ale stačí Bec." mykla som plecami.
Usmial sa. "Dobre. Tak.. Bec, povedz mi niečo.."
"Uhm.." prikývla som.
"Čo si si myslela keď... si ma prvý krát počula?" spýtal sa zvedavo.
"Hm... bola som zarazená. Myslela som si, že je to iba žart."
Zamyslel sa a pozrel sa na oblohu.
"Vieš koľko je hodín?" usmial sa.
"Ani nie." pripustila som a pozrela sa na vežu. "Ach!" spanikárila som. "Už musím. Prepáč." Ten čas ušiel!
"Nevadí." postavil sa. "Môžem ťa odprevadiť domov?"
"Po začiatok ulice?" nadvihla som obočie.
"Platí." usmial sa a chytil ma za ruku.
Venované @amie @mishaa93 @kiksauri @tanuliiq @upirka113 @nikka18 @romika @nena52 @kolieskonavoze @1ivanushka1 @hereiam @teriq @spring ... ďakujem
Blog
Komentuj
10 komentov k blogu
1
teriq
4. 8.augusta 2010 16:08
čakááám
7
waaaw....našla som to až teraz, ale všetko som zhĺtla za pár minút úžasný príbeh!
8
ďakujemm veľmi pekne až teraz som došla domov takže az teraz to čítam
Napíš svoj komentár