Človek by ani neveril, že dni môžu byť také slnečné. Slnečné vo mne, také pivové, také úsmevné, nočné, spomienkové, a predsa také nové a obohacujúce. Dni, ktoré vás nútia rásť a cítiť mladosť a usmievať sa a cítiť nutkania dotknúť sa, hoci viete, že je neskoro. Dni, ktoré dodávajú nádej, ktorá by tam byť nemala, ale čert to ber. Hlavné, že sa veziete na priečke bicykla a váš zadok vás preklína.


Viete, čo dodáva človeku chuť žiť a prečo sa má zrazu radšej ako iné dni? Stane sa to vtedy, keď z druhej strany zacíti snahu o udržanie puta. Hoci vás tá druhá strana často posiela do teplých krajín a viete, že oprávnene, i tak sa vás drží a nechce pustiť. VTEDY sa začnete mať rád, lebo aj vás má niekto rád. Tak jednoduché.


Koľkokrát som sa už zamyslela, že PREČO. Taký malý introvert. Človek by si mal vážiť každý, i ten najmenší náznak lásky, ktorý k nemu niekto vyšle. Tým si predlžuje život. Svoju osobnosť nikdy nebude vidieť objektívne, tak by sa asi nemal zamýšľať na tým, prečo sa oňho niekto zaujíma. Len sa pokúsiť rozpoznať, či je to úprimné. A potom brať, brať, brať. A neokúňať sa a dávať, dávať, dávať, dávať, dávať...



 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
goodk  15. 6. 2013 23:01
Titusik sa nam zalubila, idem po rodinny album aby sme ta mohli odfotit
Napíš svoj komentár