Brečtan

Dopísal slohovú prácu, vydýchol si, pozbieral si svoje veci a vykročil s papierom smerom ku mne. Tlačia sa mi slzy do očí, pretože teraz už viem, čo bude nasledovať.

Povedal pár milých slov, na ktoré si už presne nepamätám, vyčaril unavené úsmevy. A vo dverách sa ešte otočil a požiadal ma, aby som bola pri opravovaní slohov zhovievavá. A teraz sa čudujete, prečo píšem takúto banalitu. Ale keď chalanisko zatvorilo za sebou dvere, takmer som sa rozplakala. 

Zažili ste už chvíľu, keď sa s vami niekto lúčil, ale slová to vôbec nenaznačovali? Že boli o niečom úplne inom? Vedela som, že také momenty sú, ale toto bolo tak citeľné... Zbožňujem toho žiaka, je inteligentný...,  a proste chlap na správnom mieste. Žiadne pózy, afekty, pubertiacke výčiny (okrem 2. ročníka, ale sme len ľudia, že? . Viem, že s rodinou to nemá ľahké, že ho niečo veľmi poznačilo, vidieť mu to na očiach, je tam niečo dospelé, čo nevidíte v pohľade 18 ani 19-ročného človeka. A zrazu vás prosí o zhovievavosť a smutne sa usmieva.

Žiak sa lúči raz. Učiteľ každý rok. Ja, čo neznášam pretrhávať putá. Čo som sa nevedela rok aklimatizovať v cudzom meste a rok "odaklimatizovať". Čo má milovaných na tele ako tetovania. Je vôbec v ľudských silách každý rok nechať ísť bandu spratkov, ktorí k vám prirástli ako brečtan?

Viem, že pri týchto to bude najťažšie. Sú to moji prví žiaci, ktorých som učila, moji pokusní králici, vtipní exoti, ulievanci a lenivci. Tak úžasní ľudia. Ktorí sa o 2 mesiace rozpŕchnu, budú bojovať, robiť chyby, vstávať, piť hektolitre piva a tancovať na majálesoch. Som šťastná, že som mohla byť aspoň malou súčasťou ich cesty. Bože, dúfam, že ak si na mňa niekedy spomenú, bude to nejaký vtip, ktorý sa mi fest vydaril...

 Vyznanie

8 0 0 0 2

Komentuj

2 komenty k blogu