"... a dokonca používam aj kávovar," dodal, keď sa naňho dívala s neskrývaným skepticizmom. Mala obrovské oči. Naozaj veľké. Vyzerali ako veľké gombíky z tej hromádky, ktorú mala jeho babka v tégliku od ramy v starom sekretári. Ale tieto gombíky klipkali a menili sa, rozširovali sa, zužovali, usmievali sa. Keby zazrel kominára, mal by dôvod ju pobozkať a tvrdiť: "Ešte stále ho vidím, ešte, ešte, hej, ešte nezahol, psst..." Pripadalo mu morbídne predstavovať si jej "gombíky" na svojej košeli, hoci mal pocit, že práve jej okále držali pokope cípy jeho sveta. Mal za sebou neuveriteľne ťažký týždeň - od padáka v práci cez diagnózu jeho otca až po astronomickú pokutu. Keby sa mu teraz odtrhol nejaký gombík, asi by hľadal najbližšiu stoličku, brvno a lano.

"Kecáš!" vyhlásila rezolútne.
"Nekecám. Mám ho doma. Volá sa Feďo a je jediný chlap v mojom živote."
"Ten sa má."
"Je to prototyp správneho chlapa. Na prvý pohľad chladný a pevný ako skala. Ale pod pokrievkou to v ňom vrie, je plný emócií. A keď niečo vypustí z "úst", ver, že ťa to vzpruží na celý zvyšok dňa," táral piate cez deviate.
"Tomu rozumiem. Po káve ma vždy zvykne preháňať, ale potom som ako znovuzrodená," usmiala sa celá hrdá, že pochopila.

Opis jeho dvojníka teda nevyšiel. A vzpružila ho skôr ona. Paradoxne mal však chuť sadnúť si na zem a sledovať ju. Aby si z okrajov jeho sveta uviazala mašľu, a tým urobila jeho "košeľu" krajšou. Potreboval tú nežnejšiu časť do svojho šatníka. Nie aby ho zdobila. Hovorí sa, že šaty robia človeka a on sa len pri nej cítil ako človek a nie ako handra.

"Nosíš rada košele?"
Trocha zaskočená odpovedala: "Áno."
"S gombíkmi?"
Usmiala sa. "Áno."
"S akými?"
"Modrými."

... Pochopila. A jeho oči tiež.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár