"Veď sa na nich len pozri!" naznačila rukou pohyb.
"Dívajú sa na seba."
"Ale tie dotyky!" povedala zasnene.
"O čom to hovoríš?! Stoja od seba meter!"
"Nevidíš ako pohla hlavou?! Práve ju pohladil predsa!"
"Máš halucinácie," skonštatoval.
"Pozri sa na jeho ruky."
"Ako keby hral na klavíri," usmial sa.
"Prečesáva jej vlasy. Nepočuješ ako pradie?"
Roland sa započúval do okolitých zvukov. Počul kostolné zvony, smiech mladých študentov, vrčiace autobusy. Ale nie to dievča. Bolo predsa ticho!
"Nič nepočujem."
"Viem, že to vyznie otrepane, ale... skús nepočúvať ušami. Spoj všetky svoje zmysly a dívaj sa na nich. Na jeho dlane. Na jej tvár," modlikala.
A Roland sa díval. Niekoľko minút. Keď ho na nich upozornila Katka prvýkrát, zdali sa mu... všední. Teraz si však uvedomil to, čo Katka videla na prvý šup. Bol to krásny pár. Vedel, že je to hlúposť, ale zdalo sa mu, že sa k sebe hodia dokonca aj farebne. Ešte nikdy nevidel, že by zelená tak pristala bordovej. Ako keby plánovali splynúť s jeseňou, aby ich nik nerušil. Naklonil hlavu nabok. Urobil to, k čomu ho nabádala Katka. Spojil si ICH. Do jedného tela. Do jesene. Ako keď prst hladí tú správnu dlaň. Mala zatvorené oči a nepatrne sa hýbala. On jej bruškami palcov trel obočie a tenkú ryhu medzi nimi. Mal pocit, ako keby sa posunul o jeden stupienok vyššie. Získal odstup, a predsa sa im priblížil. Ak to dáva zmysel. Ešte stále nepočul to, čo Katka, ale tušil, že vidí niečo, čo ona nie.
"Už?"
"Ticho. Neruš ich. Nepočujem ich, ale vidím, že sa rozprávajú o niečom vtipnom. Obaja sa na to dívajú z inej perspektívy, ale..."
"... spolu to vidia rovnako."
"Prečo na to neexistuje ten správny výraz?!"
"O čom by to celé potom bolo? Všetko tak jasné, zreteľné, presné kontúry, žiadne tiene, zákutia."
"Rozumiem ti. Stratili by sa tie magické momenty, keď človek zistí, že práve ten dotyčný vie, ako to myslí."
"Patria k sebe, že?"
"Máš pravdu. Toto bola pointa všetkého, že?" rozosmial sa.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
piotra
22. 11.novembra 2015 19:23
: )
Napíš svoj komentár