Vedela som celý týždeň, že víkend bude pracovno pracovne pracovný. Že oddych bude len upratovanie domu a v nedeľu pomoc pri príprave obeda. Inak pracovne pracovno pracovný. Lebo. Vyše 30 slohov. Vyše 40 písomiek. Vyše 30 cca 5-stranových seminárok. Lebo korekcia článkov a písanie e-mailov žiakom, vedeniu. Lebo vyrábanie príprav. Čítanie knihy na povinné čítanie a vytváranie otázok z nej na písomku. LEBO!
A viete čo? V sobotu večer mi hodia na krk ďalšiu vec, ktorá má byť hotová do utorka a ktorá mi naposledy zabrala dva dni pri zbesilom tempe a s minimom spánku. Dá sa to aj "odfláknuť", ale ja som typ človeka, ktorý práve takéto práce naťahuje a nič preňho nie je dosť dobré. Po tomto telefonáte mi bolo do plaču. Nič to, vravím si, dnes opravím slohy a zbláznim sa až zajtra a v pondelok. LENŽE!
Pri pravovaní posledného slohu z prvej triedy som zistila, že baba celý prepísala z wiki. Schválne som sa pozrela na ďalší, ktorý som už ohodnotila a dopísala, že je skvelý. Jasné, že kompilát. A od žiaka, od ktorého som to nečakala. Spomenuté dievča mi na hodine ešte aj klamalo do očí. Som v štádiu, že sa mi už ďalšie ani nechce zisťovať. Až je mi na smiech, ako ma to celé všetko vzalo.
Posledné týždne boli ťažké. Nechcem sa len sťažovať, ale naozaj to nebolo pekné. Bolo to hlavne mojou vinou. Neviem si zadeliť čas, prácu. Príliš málo spánku, príliš veľa energie vydanej pri deťoch. Plus to blbé každodenné cestovanie, ktoré ma vysiľuje. Pripájam aj jednu nehodu, pri ktorej sme so 100 kilometrovou rýchlosťou nabrali srnku, ktorá stála o 1 v noci pri zvodidlách. Takže šoková terapia a vykecávačky s policajtmi. Jedine minulú sobotu som si dopriala luxus vyskákať sa na koncerte a vypiť pár pohárikov rumu.
Takže keď po tomto všetkom zistím, že si zo mňa mladá slečna urobila debila, je to posledná kvapka. A možno ani nie to, že podvádzala... Skôr to, že ja sa na tých hodinách idem rozkrájať, aby som pôsobila milo, priateľsky a dala im do života niečo "iné", nielen fakty a poučky a pravidlá a roky. Keď urobím chybu, priznám si ju a ospravedlním sa dotyčnému pred všetkými. Ak niečo neviem, priznám si aj to a snažím sa to zistiť. Tak prečo sa nedá oplácať rovnakou mincou? A nechcite mi nahovoriť, že je to vekom. Mnohí z nich sú už dospelí a na slušné a dobrosrdečné správanie sa nevzťahuje žiadna hranica.
Ja len neviem, akí ľudia to dnes vyrastajú. Viem, že to nie je nič nové, že s týmto sa potýkali učitelia vždy. Ale tá bezohľadnosť a dravosť. Za nesprávnymi cieľmi. A je mi ľúto, že za slušnosť a dobrosrdečnosť sa deti hanbia a boja sa ich prejavovať...
Doplakala som. Dobrú noc.
Záchod
Komentuj
4 komenty k blogu
1
farfala
14. 5.mája 2016 23:20
nieco podobne prezivam a spracovavam aj ja... ibaze mam problem aj s udrziavanim si autority a asi to cele balim... nema to cenu
2
@farfala doprčic, tvoje 3-riadkové vyjadrenie znie pesimistickejšie ako moje dlhočizné tirády Ešte to nezahadzuj. Alebo je to až tak zlé?
3
Ber to tak, že vždy boli a budú nespravodliví ľudia a flákači. Musíš sa však zamerať na tú hŕstku dobrých a čestných, ktorých dokážeš inšpirovať, byť im vzorom a nakopnúť ich k ďalším výkonom Tí sú tvojim zmyslom, motiváciou aj víťazstvom
4
@antifunebracka po prečítané tvojej reakcie som si spomenula na to, čo ma primälo k napísaniu tohto blogu. Mám pocit, že to bolo pred storočím Odvtedy sa stalo milión ďalších vecí - menší kolaps, väčší kolaps, ftíípkov do bludu, kvietky, čokiny, spoločná fotka, pekné slová... Ale ď. za povzbudenie, máš 100% pravdu
Napíš svoj komentár