... a moju pozornosť zaujali jedine topánky.
Vravela som Mirkovej, že som necitlivá mrcha. Dokážem sa rozplakať nad zažltnutými stránkami kníh o nacizme a ostnatých drôtoch, zalejú sa mi oči, keď sa dívam na Pianistu, trhá mi srdce, keď moderátorka komentuje čierno- biely obrázok vychudnutého nahého dievčatka. Prekročila som však „Arbeit macht frei“ a mojím najväčší problémom boli gombíky na červenom pršiplášti. Bola som len smutná. Že je to autentické a pravdivé.
Polovicu sprievodkyninho monológu som ani neregistrovala, pretože som si v hlave premietala príbehy. Jedným klipnutím viečok som sa preniesla o 70 rokov dozadu.
Pri baraku č 16 stál muž, ktorý sa sem dostal už pred mesiacom. Takže zomrel už minimálne 60x. Za ním zátišie z oranžových tehál. Na tvári apatický výraz, strhané rysy, rana na pravom líci, oholená hlava. Vedľa neho mladík, oči vypúlené, podliate krvou, ruky tesne pri tele, v prstoch jemný tik. Asi o 50 metrov ďalej ďalší muž, takmer na vlas rovnaký ako ten prvý. V „sprche“ s rozlohou 70 m² som videla vyše 700 ľudí , ich črty na nerozoznanie masou ľudských tiel a strachom. Ráno zelený čaj, káva a potom 5 sekúnd na toaletu („Päť, štyri, tri, jeden, ideme!!!“)
Smutná, že som tam bola. Najprv zastrelili 3 deti, manželku a nakoniec jeho. Aby trpel. Rada, že som to videla. Porodila, nemala ani vodu na očistenie, na druhý deň nastúpila do práce. Dotýkala sa, aby som cítila. Obesili iba jediného človeka, zakladateľa. Dýchala, nemohla prestať. Baraky do diaľky prázdna. Bola som tam.
Pršalo. A bolo blato.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár