Ak to číta zarytý Romantik, nie, nenarazila takto na svoju VTL. Ani ju nik nenahlásil za... nabúranie súkromia? A nenapísala náhodou ani žiadnemu známemu. Najväčší "prešľap" sa jej stal, keď poslala na to isté číslo viac správ. "Nenašiel si ju?" a "Bude ti volať polícia" nie je najlepšia kombinácia.
Keď nemala na posielanie správ náladu ani inšpiráciu, a pritom nechcela sklamať svojich adresátov, otvárala knihy a prepisovala náhodné vety. "Prítomnosť kamier nakoniec potvrdzuje, že sa právny systém nikde a nikdy nestaral o to, či je dosiahnutá spravodlivosť. Podobne ako rímske hry je i právny systém len prostriedkom nespravodlivých vlád - a iné vlády nie sú - k ohromnej zábave na úkor ľudských životov."
Nevtláčala ich silou-mocou do kontextu, ani nepridávala vety ako "Čo si o tom myslíš?". Mala rada Saganovej vetu "Vyzeráte zle, robím si výčitky svedomia, že vás nútim študovať."
Odpovede boli väčšinou veľmi podobné. Buď neodpísali vôbec alebo niečo na spôsob "To bude asi omyl." Narazila však aj na originálnych a vtipných ľudí, ktorí to brali s humorom a nekazili hru, ktorá vlastne hrou ani nebola. "Pravdaže prídem." "Nie, ROZHODNE nemal pravdu. Ihneď mu ten sveter pošli, aby si ním vytrel riť!" "Ľúbim ťa." "Ja by som ju namaľoval radšej na modro." "Zajtra ti ju prinesiem."
Hra? Nie, aspoň nie v tom slova zmysle, ako ju chápe každý. Áno, mala svoje pravidlá a bavila ju. Vyhrávala ( "Si moje všetko" ) i prehrávala ( "Zabudol som, prepáč" ). Ale hry sú väčšinou ohraničené niečím, čo ich vyčleňuje z reálneho sveta. A pre ňu bola táto hra reálnejšia ako samotná realita. "Neviem, čo robím."
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár