V jednej realite všetko fajn. Rozosmievajú ma tam decká, rozčuľujú ma decká, zabúda na mňa môj "odvoz" do práce, čítam Lrassona, popoludňajší spánok si odbavujem v autobuse, učím sa viazať kravatu, zisťujem, že so mnou počítajú v práci aj na budúci šk. rok, prvýkrát som chlapovi povedala, že ho ľúbim, vrátil mi to rovnako, asi je to gay, má 15. Proste realita vianočného stromčeka plus darčeky pod ním.

Ďalšia realita... Idem si po meste a mám chute zaliezť niekam, skryť sa, zmiznúť, plakať, zbúrať predsudky, prvé dojmy, vlastné nízke sebavedomie, kradnúť úsmevy, nevracať späť, dorozumievať sa očami, vygumovať telá, jesť cukor, vyzdravieť. V tejto paralelnej realite nechápem, prečo nepomáhajú plusové bodíky a príjemné pocity z "fajn reality". Prečo musíme brať antibiotiká a pozitívna energia je v exile. "Niečo" anektovalo lalok, kde sa rodí šťastie a prepúšťa ružové paprsky len vtedy, keď má oholené nohy a netlačí ho podprda.



Obe reality, oba svety fungujú naraz. Nerozumiem tomu. Len sa vidím v meste, kráčam, svieti slnko a ja žijem len aby som prešla z bodu A do bodu B. Až v bode C si vydýchnem, vyzlečiem podprsenku, ktorú v podstate ani nepotrebujem, poviem, že jej zavolám zajtra, nie dnes a pre zmenu, na metodické listy už ani nemyslím.

Ešte stále neviem, či sa to vyvažuje.

 Záchod
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár