Už viem, čo chcem byť, keď budem veľká a zrelá. Stanem sa holubicou! Nie, nik mi nebude pchať do huby halúzky, konáriky, lístočky, čečinu a nebudem vykrikovať heslá zo 60-tych rokov o mieri. Som oveľa prozaickejšia. Túžim po schopnosti vy*rať sa zvysoka na mienku ľudí (s čečinou v zobáku alebo bez). Pravdaže, nebola by som taká mainstream holubica a nekadila by som na každého a vždy. Vyhýbala by som sa lavičkám a malým deťom, čiernym tričkám i pekným chlapom. Tí si to nezaslúžia. Mierila by som na sochu Ďurčanského alebo na tú holku, čo nám cez víkendy nadránom klopká pod oknom pri návrate domov z nočného záťahu.

No ale bez ďalšej zbytočnej poetizácie, ako by to povedal náš štátny Analfabet - zhrniem to do dvoch slov: chcem byť sama sebou.

Keď som s rodinou alebo s mojimi holkami, cítim sa fajn. Môžem byť celý deň ticho alebo naopak, smiať sa na vlastných vtipoch 18 hod/deň, a predsa viem, že ma na druhý deň nebude na posteli čakať oficiálna žiadosť o opustenie rodného domu/izby. Keď im po celodennom behaní po meste poviem, že som spotená ako kôň, nezačnú sa prehrabávať v šuplíku hľadajúc štipec a keď im zjem posledný rožok, neobjaví sa konča mojej postele konská hlava.

Ľudia, ktorí ma neovplyvňujú a patria do iných životov, nech si presadnú na iné bidlo. Nech mám tú drzosť im to povedať. Alebo nech si sedia a hrkútajú kde chcú, ale moju mini Noemovu archu nechajú plávať, stále plávať. Potom budem ochotná vyletieť zo svojho lodného apartmá bez toho, aby ma Noemova rodina týždeň prehovárala na transkontinentálny let a prinesiem im tú pridrbanú čečinu!

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár