Nová práca, nové pocity

"... hlavne, že si šťastná," napísala mi Evita.

Toť veta, ktorá mi nakopala zadok.

Evita si nenašla prácu, tak ako mnohé iné moje spolužiačky. Ja som sa po 3 mesiacoch na úrade práce a po mesiaci na absolventskej praxi našťastie zaradila do stáda pracujúcich. Hoci len na polovičný úväzok, ale v učiteľskej brandži sa aj to považuje za úspech. Utešujem sa, že budem mať v životopise aspoň o kolónku viac. Z toho vyplýva, že by som mala byť šťastná. A aj som. Ale viac ako "šťastie" u mňa prevláda pocit vďačnosti. Že môžem ráno vstávať a poobede sa domov vracať s referátmi v taške. Že keď je čas, poberiem sa do triedy, pozdravím sa, spýtam sa, kto chýba a poviem Jarovi, aby bol ticho. Cítim radosť, keď sa stretnem s kamarátkou zo školy, ktorá si tiež našla prácu v rovnakom meste. Toto všetko mi preletelo hlavou, keď mi písala Evi.

Prichádzam však na to, že šťastie je akousi mozaikou. Viem, že môžem byť šťastná aj z jednej veci alebo udalosti, ale taká tá spokojnosť z celkového bytia príšti zo stoviek maličkostí a desiatok veľkých vecí.Mám rodinu, ktorá ma podporuje, keď zarábam minimum, nič mi nevyhadzujú na oči, sú radi, že som po 5 rokoch doma a z tohto môjho malého úspechu sa tešia, ako keby lepší job ani neexistoval. Mám teda prácu a som zdravá ako rybička.

Chýba mi však jedno. Ľudia. Tí moji. Tí, ktorých ľúbim nadovšetko a ktorí mi dokázali rozžiariť každú chvíľu. Nie každý má šťastie na takých priateľov, ktorých by nevyvážil ani všetkým zlatom sveta. Chýbajú mi tie stavy úplnej beztiaže, keď som zabudla na všetko a stačila len ich prítomnosť a verila som, že svet je krásne miesto. Som dosť veselá kopa a ak túto energiu nemám kde "vybiť", cítim sa zbytočná. Viem, že život nie je len samý smiech a vtípky a tralala, ale ako niekomu pomáha napríklad behanie, mňa uzdravujú priatelia. Možno práve preto som sa tak potešila, keď som si v práci našla blízku dušu.

Nechcela som, aby to bol smutný výlev. Spočiatku som mala v pláne napísať supr-dupr vtipný blog o svojej novej práci, o žiakoch, ich trefných zádrepoch, o tom, ako sa mi mení svet, ako sa mením ja, ako som bola po 3 rokoch u gynekológa a tak. Ale asi som si už svoju dávku humoru vyčerpala na facebooku a na hodinách, keď inak ako jemným trieskaním čela o katedru ani reagovať nemôžem. Tak do skorého videnia, žiaci (heuréka! Už mám aj chorobu z povolania!)

 Vyznanie

18 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu