Keď som cestovala do Paríža 1.x, mala som stresy z bratislavského letiska a z parížskeho Beauvais. Teraz som letela z Budapešti na Charles de Gaulle. Stresy? Srala. Som. Kocky. Ak sa to tak dá povedať, mala som ale šťastie, že som cestovala s mojou nevidiacou kamarátkou. Ľudia boli samý úsmev, všetky dvere sa otvárali "bez zaklopania", všade sme vchádzali prvé, 2 kg nadváhy našej batožiny prešli s úsmevom, každý nám uskakoval (doslova) z cesty (okrem jedného nevidiaceho v metre)... Budapeštianske letisko sa mi zdalo veľké a chaotické a príliš živé. Keď sme prileteli do Paríža na CDG a naše lietadlo ešte 10 minút manévrovalo na "ceste", na moste, keď pod nami šli autá, krídlom sme sa takmer dotkli budovy (cítila som sa ako v nadrozmernej MHD), zrazu mi prišlo Ferihegy ako karikatúra letiska. Pred odletom z Paríža som sa dokonca zahrala na hajzelbabu a 5 žien som nasmerovala do prázdnych kabínok a cikala som do Villaroy&Boch; (to len ako pikoška).
Bývala som u sesternici spomínanej kamarátky, s ktorou som cestovala. Žije na predmestí Paríža už 10 rokov so svojou úžasnou rodinkou. Majú 2 synov a mladšieho som vraj očarila. Hoci keď som vyhrala v pokri povedal, že to neplatí, ale v žolíku po mojich 2 výhrach z 2 hier sa s plačom "nehodil o zem" ako obvykle. Jeden večer nás ich rodičia požiadali, aby sme ich postrážili (8 a 11 rokov), lebo boli pozvaní na oslavu. "Zahrala" som si s nimi Fifu 14, ale môj hráč asi schudol počas tých 10 minút 10 kg, lebo len pobehoval z jedného konca ihriska na druhý, keď mu niekto nedopatrením nahral loptu, panikáril a raz sa mu dokonca podarilo aj kopnúť, ale do svojej bránky. Chalaniská veľmi chceli, aby som si s nimi zahrala, ale po tých spomínaných 10 minútach na moje "Chalani, ja budem radšej povzbudzovať" konečne nereagovali nesúhlasným krikom, ale zdvorilým "No, ako chceš...". U toho mladšieho som sa potom vykúpila škrabkaním jeho chrbátika počas CELEJ rozprávky Wall-e a následným šteklením. Odvtedy medzi moje vyhrážky patrilo "Nerob to, lebo ťa už nebudem štekliť". Zvláštny chlap. Dva dni pred odchodom sme mali prehliadku nočného Paríža autom. Rozhodli sme sa, že na Eiffelovku nepôjdeme, ale malý po tom strašne túžil. Jednou z jeho posledných stratégií bola vylučovacia metóda, o ktorej už na začiatku každý vedel, ako skončí. Keďže som už vtedy bola po 3 dňoch nakupovania a môj účet mi posielal výhražné listy, povedala som mladesovi, že s ním milerada pôjdem, ak ma na tú Eifelku pozve na rande. Keď som videla, že váha (chlapi!), kula som železo, kým je horúce: "Môžeš potom povedať v škole, že si bol na rande so staršou ženskou!" Potom sa začal negentlemansky pretriasať môj vek a ten starší spratek sa na celé auto zhrozil, aká som stará! Jemu som predpovedala problémy vo vzťahu so ženami a ani jeho následné ubratie mi 2 rokov situáciu nezachránilo. Aby som ukončila "sekciu Deti", pridávam ešte výkrik mladšieho, keď ho jeho mama posielala do sprchy s vyhrážkou, že ho vydrhne svojou hubkou na celulitídu: "Neznášam byť decko!!!" (pridajte si k tomu jemný francúzsky prízvuk a viete, ako som zareagovala)
Ako som už vravela, v meste sme boli v podstate len 3x, z toho 2x len my dve samy. Z týchto výletov bez niekoho skúsenejšieho (vo všetkom) som mala nočné mory už týždeň pred odletom. Ja sa dokážem bez problémov stratiť aj v Košiciach a z turniketov v parížskom metre som mala zimomriavky už po prvej návšteve spred 2 rokov. Po francúzsky neviem a moja angličtina je tiež biedna. Mohla som sa spoľahnúť len na svoj medzinárodný úsmev a odzbrojujúci nechápavý výraz. Poznatok, že Francúzi sú patrioti a nevedia po anglicky si strčte viete kam! Dokonca aj dvestoročná babka v metre a storočný pán na Pere Lachaise na mňa bez problémov vychrlili záplavu anglických viet. Ujo nevedel nájsť ani s mapou hrob a teta ma videla, ako otváram mapu metra (už som sa orientovala, len som potrebovala vedieť konečnú zastávku), tak ma pribehla zachrániť pred mnou samotnou. Keď som sa už cítila v metre sebaistejšia, začala som si to aj užívať a dokonca som aj nahlas ohovárala cudzích ľudí po slovensky a nabádala ich, aby hádali, odkiaľ som.
Veľmi veľa miest som si pamätala z doby, keď mi ich ukazoval brat. Prišlo mi to trocha nostalgické a hlavne... chýbal mi tam brácha. Vedela som, ako sa tam túži vrátiť a ako sa do toho mesta zamiloval. V istej chvíli mi dokonca ani neprišlo správne, že som tam ja.
Celá táto moja dovolenka nebola ani tak o Meste Svetiel. Bola o ľuďoch, ktorí mi padli ako riť na šerbeľ. Každý večer sme klebetili, smiali sa, pozerali filmy, pili víno, jedli francúzske špeciality. Manželia, ktorí aj po vyše 10-ročnom spolužití si hovoria "miláčik" a "chérie". Romantickí, ale predsa nie sladkí ako Crème brûlé, ale vtipní, plní života. Dokonca majú akúsi iskru, ktorú tak často pripisujú rodeným Francúzom. Ešte vždy zistíte, že nie sú "praví", ale azda je to aj dobre. Sú priebojnejší, uvedomujú si, že nič im nepadne z neba zadarmo, tvrdo makali, aby boli tam, kde sú teraz. Ona sa už odváži vynadať kuriérovi a on je úspešný vodnopólista a tréner. Od takýchto ľudí sa môže človek aj za takúto krátku dobu veľa naučiť a získať spomienky na celý život.
Ešte vždy ma rozosmeje príhoda o tom, ako ho raz večer chcela prekvapiť. Prezliekla sa do pekného spodného prádla a pre zábavu si na hlavu nasadila blonďavú parochňu (je brunetka). On sa vrátil z práce, všade bola tma, pozrel sa doprava, doľava a nikoho nevidel, zohol sa, aby si vyzul topánky a keď sa pozrel hore, uvidel dva metre od seba cudziu ženskú. Vraj nezvykne často nadávať, ale vtedy z neho vyšiel len výkrik: "Kto je to, do pi**!"
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
1
piotra
1. 3.marca 2015 20:23
mám rada tvoje blogy !
Napíš svoj komentár