Ale našli sa aj svetlé momenty. Napríklad.... hm.... vzala som si do práce vlastnú kávu a cukor a mlieko a hrnček a lyžičku. Mám vlastný stôl s notebookom a výhľadom do prednáškovej miestnosti Právnickej fakulty. Keď končím šichtu, stále stretávam pred ich Fakultou samých fešákov. Len škoda, že vychádzam z budovy, kde sídli gymnázium a ja vyzerám na 15... Ale späť k svetlým momentom. Nesedím doma na rici a moje doobedie konečne nepozostáva z varenia a umývania riadu. Mám 6 mesiacov na to, aby som si našla svoju kaviareň. Ráno nemusím cestovať autobusom, ale môžem chodiť s krstnou autom, takže na cestovné dám len tretinu "platu" a nie polovicu. Ejha, celkom sa to tu rozžiarilo!
Znie to vtipne, pretože to nie je taká tá solídna práca, ktorá by ma uživila a osamostatnila, ale i tak mávam ráno pocit "idem do roboty, doprčic!". A mám vlastný kľúč od zborovne a cestou do práce si vykračujem po dlaždiciach v centre mesta. Dokonca som zastupovala na hodine ruštiny, takže sa už nebojím ani vyučovania fyziky.
Idem si urobiť večeru, zajtrajšie raňajky, zajtrajší obed a zaliezam do postele. Život pracujúceho človeka je ťažký...
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár