Radšej dýchaj

Asi v priebehu niekoľkých nasledujúcich rokov prestanem definitívne rozprávať. Evolúcia. Ak ste čítali Vonnegutove Galapágy, viete, o čom píšem. Ak nie, prečítajte si ich.




Na strednej i na vysokej škole ma mnohí nazývali cynickou. Dnes si uvedomujem, že si buď zamieňali pojmy s dojmami, alebo to bola z mojej strany póza, módny výstrelok, niečo, čo vtedy neletelo a preto sa mi to páčilo. Neviem. Proste niečo z toho. Ale jedno viem určite: cynická som nebola. Viem to preto, lebo sa ňou stávam teraz. A ako vedľajší produkt je smútok. V rôznej konzistencii. Raz tak tekutý, že sa mi dostane do každého kúta tela a vyplní všetok priestor. Ale súčasne tichý ako potok, ktorý nemá žiadny cieľ. Potom ako Atlasov balvan, ktorý mi gniavi ramená a tlačí hlboko do zeme. Inokedy ako malé kamienky z brehu jazera, ktoré do mňa hádžu malé deti. Občas do tohto smútku vkročím ako do mračna, nič sa ma nedotýka, ale nič nevidím a panikárim. Čiže cynizmus a smútok.

Prečo to ticho? Všimla som si to v práci. Keď kolegyne veselo štebotali o všetkom a o ničom a ja som mlčala. Keď jedna bola intenzívne milá k druhej, hoci pre nikoho nie je obľúbenou kolegyňou. Keď za mnou prišla druhá a obchádzala pointu svojej žiadosti, hoci ja by som to vedela povedať 12 slovami. Keď som na stretnutí PK po 15 minútach tliachania požiadala, aby sme šli k veci, lebo ja musím za 2 dni urobiť to, čo ony za 4. Všimla som si, že sa začínam usmievať a smiať len vtedy, keď je niečo úsmevné a smiešne. A to som bola a asi aj som považovaná za takého šaša v kolektíve. Na školení som mala prezentovať výsledky jedného nášho čiastkového projektu, ktorý sa veľmi vydaril. Školiteľ mi vytkol (a v podstate aj trocha vysmial pred mojimi kolegami), že také skvelé správy referujem s takou vážnou tvárou. Povedala som mu, že som v práci tá, čo často žartuje a vždy sa usmieva, čo si aj on mohol za 2 roky školenia všimnúť, a teraz som chcela pôsobiť trocha dospelejšie, čiže nerozumiem jeho výčitke. Vtedy sa ma to dotklo a cítila som sa pred kolegami trápne. S odstupom času viem, že to bol "len" smútok, lebo bolo vyslovené to, čo sa dialo zatiaľ len v mojom vnútri. Bola som smutná.

Tak veľa ľudí sa pretvaruje. A ak to nie je pretvárka, tak... aké synonymá poznáte k slovu smútok? (učiteľkou forever)

Mlčím najčastejšie z dvoch dôvodov: buď preto, lebo niečo neviem, takže nemám čím prispieť do konverzácie a nechcem zo seba robiť idiota, alebo nevidím zmysel v rozprávaní, príde mi to ako strata času. Času, ktorý sa môže využiť efektívnejšie. Napr. na dýchanie.

Keď som bola mladšia, rozprávala som veľa, možno až príliš. Mama na mňa večne kričala, aby som najprv premýšľala a až potom hovorila. Asi som naozaj nemala filter. Na vysokej som tiež vždy mala čo povedať, ale asi som už viac volila slová. Ale jedno mali tieto moje predošlé obdobia spoločné: chcela som zaujať. Myslím, že som sa cítila nezaujímavá a všedná, nikdy som nebola kráskou triedy. Len čo som si všimla, že sa ľuďom môj zmysel pre humor páči, dala som do toho všetko. A jasne, okorenila som to riadnou štipkou (oxymoron) sarkazmu. Ten bol pre mňa tak typický ako pre niekoho nízka alebo vysoká inteligencia alebo materské znamienko v tvare Afriky.

Dnes... ešte vždy rada zaujmem ľudí. Teší ma, keď mi niekto povie, že ma berie na svadbu ako partnerku, lebo keďže tam ani on okrem ženícha nikoho nepozná, chce mať pri sebe niekoho, s kým sa dobre rozpráva a kto je inteligentný a zábavný. Proste vtedy kvitnem. Ale kvitnem aj preto, lebo viem, že tento jeho názor nevznikol z jedného stretnutia, ale že sa poznáme asi desaťročie a môžem si dovoliť byť pri ňom ticho alebo celú hodinu nepovedať ani jednu vtipnú vec a aj tak ma bude mať rád. Toto je fajn na dospelosti. Že už máte vytvorenú akúsi platformu a nemusíte nikoho ohurovať a získavať si.

Ale i tak ma desí, že ostanem ticho. Dúfam, že tým nikoho nestratím. Len ma už nebaví predstierať, že slová majú malú alebo žiadnu váhu. Ľudia nimi mrhajú ako keby boli nevyčerpateľné.




Člověk by neměl moc mluvit, pochopila Ella. Psaním se budovaly celé světy, ale přílišné mluvení vedlo k rozpadu. (Literární spolek Laury Sněžné)

 Vyznanie

17 0 1 0 8

Komentuj

15 komentov k blogu