V meste si občas pripadala ako Alenka v Krajine zázrakov. Jej detská izba bola však vytvorená krajčírskym metrom a zlatými rukami jej otca tak, aby sa v nej každý okrem Lili cítil ako Gulliver. Postieľka s baldachýnom, vyrezávané skrinky, postavičky z kindervajíčok, drevené kocky namiesto taburetiek, púpava týčiaca sa k stropu, steny polepené poštovými známkami z celého sveta. Miniatúrne kráľovstvo slečny Lili.
Na strednej začala chodiť na rande a vyzeralo to všelijako:
"Čo si dáš?" "Len niečo malé..."
"Môžem ťa pobozkať?" "Môžeš... Len pozor na oči."
"Kedy ťa znova uvidím?" "Keď sa budeš pozornejšie dívať."
Keď sa jej niekto sťažoval, že sa cíti malý a bezvýznamný, len sa usmiala a povedala, že taký pocit nepozná. "A odkedy som sa naučila chodiť na vysokých opätkoch, dokonca sa mi zatočí hlava, keď sa dívam dole." Svoju výšku a váhu využívala aj pri lete balónom a po výlete zvykla nasávať hélium. Na svoje 16. narodeniny dostala vodičský preukaz na šarkana, ale do 18-tich ho mohla riadiť len v prítomnosti rodičov.
Keď bola Lili staršia a uvedomila si, že nikdy nebude mať bábätko, takmer sa utopila vo vlastnej izbe. Snívala o tom, ako ho bude učiť názvy stromov podľa spodnej časti listov, ako ho bude v lete kúpať v petriho miske či ako si jeho vysvedčenia bude odkladať do zápalkovej škatuľky. Nechcela sa však len tak ľahko vzdať, a tak si svoj sen splnila aspoň čiastočne. Založila škôlku a vychovávala novú generáciu ľudí, ktorí poznali stromy podľa spodných častí listov.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
dog_food
21. 6.júna 2013 02:58
evidentne z toho neprepínalo len mne ... veľmi pekné
Napíš svoj komentár