Nemám príbeh na vyrozprávanie. Ani vymyslený ani vyťahaný z môjho životopisu. Mám len sklíčka, ktoré neviem kde uskladniť. Keďže ma bolí hlava z nespánku, počasia, neviet, nejedla a 6-hodinovej blokovky, nemôžem im ustlať ani tam. Ale tie sklíčka s ostrými hranami sú unavené.

Chuť spať. Každým kúskom tela. Očami. Dlaňami, lýtkami, prsiami, chrbticou, ktorá plače. Nech si oddýchnu a vyspia doružova, oči domodra. Nech prestane únava štípať a vysušovať.

A keby zmizol hnev z večerov. Zasadený do vianočných svetielok, horiacej sviečky, smiechu a dotykov.

Niekedy si hovorím, že to nemá zmysel. Alebo proste je niekdy inde. A ja som asi zaradila spiatočku a neviem vypnúť stierače. Mám zapnutý bezpečnostný pás, ale dusí ma ako podprsenka, keď píšem diplomovku.

Znova mám chvíle, keď potrebujem vyzliecť zo seba ľudí. Ich slová, nad ktorými nerozmýšľajú, prevratné výroky, zastrašujúce gestá a masky z mimiky. Potom sa osprchovať, dlho a pomaly a ticho hostiť kvapky.

 Blog
Komentuj

2 komenty k blogu

1 
fotka
lubobs  30. 11. 2012 00:41
taká somarina ma napadla
2 
fotka
schizzofrenya  30. 11. 2012 18:33
Určite neviem, o čom si písala, ale tie vety sú také nádherne!
Napíš svoj komentár