Už dlhší čas som v takom zvláštnom rozpoložení. Poznáte ten stav, keď ste na hrane niečoho a neviete, na ktorú stranu padnete? Balansujete, pretože sa bojíte pádu, zubami-nechtami sa držíte status quo. Asi to nie je najmúdrejšie, ale či nie je v ľudskej prirodzenosti strach z výšok? Nevravím, že sa nepozriete dole a že sa vám to potom nezapáči, ale ten moment strachu tam je. Keď sa cez to preklopíte, už bude dobre. Hovorí vám to niečo? No a ja som asi 5 cm od tohto "vrcholu". Viem, že TAM dorazím a bude to sakramentsky hnusný pocit, ale zatiaľ vidím len tú cestu, tých pár centimetrov a zdá sa mi, že neprekonám ani len jeden. Asi posledné dva roky mi príde každý "krok" ako heroický výkon. Istý čas som mala pocit, že je to trocha vážnejšie, ale u nás sa takéto veci neriešia, tak len čakám.
Týmto som chcela povedať, že som fakt na nezvyčajnej ceste a akosi som už prestala dúfať, že sa predo mnou objaví spomínaná "odmena". Poznámka pod čiarou: Asi vyzniem dosť nevďačne, veď aj cítim obrovské výčitky za tieto myšlienky. Možno preto o nich nikomu známemu nehovorím. Sama si pripomínam, čo všetko mám - rodinu, priateľov, prácu, ktorú milujem nadovšetko. Ja viem, že som nevďačná. Koniec poznámky pod čiarou.
No a sme tam, kde sme chceli byť. Teraz príde úplne triviálna vec, ktorá mi rozbúchala srdce. Zasmejete sa, ale nech
Mnohí ľudia sa zvyknú pýtať, aké je vaše vysnívané mesto, krajina, miesto... a drvivá väčšina dokáže hneď odpovedať (alebo po premyslení). Ja som patrila vždy k tej menšine. Nikdy som netúžila navštíviť nejaké miesto tak veľmi, že by som k nemu pripla prívlastok "vysnívané". Pripadala som si ako "lúzer", ako keby som nemala sny, ambície. Lebo kto v dnešnom svete netrpí cestovateľskou horúčkou, nie je "in". Tak som zvykla hodiť do pléna Čínu alebo Španielsko. Nevravím, že ma tieto krajiny nelákajú (boli najbližšie k tomu, na čo sa ma pýtali), ale kolená sa mi pri brázdení google mapami netriasli. Dokonca ani pred cestou do Paríža som necítila vzrušenie. Ľudia okolo mňa boli viac vyjavení z toho, že som 1.x strávila v Paríži 2 týždne. Bolo to krásne, ale láska to nebola. Šli sme na rande ešte druhýkrát, ale už sme si nezavolali. Až...!
Do chlapa sa akosi zaľúbiť nedokážem, ale ak je to aspoň z časti také elektrizujúce, ako keď sa dívam na youtube na obyčajnú prechádzku ulicami New Yorku, tak sa neviem dočkať! Brat má o pár mesiacov 30 rokov a plánujem mu kúpiť letenku do NYC. Prišla som s tým nápadom za ním asi pred 2 mesiacmi, neviem presne. Už vtedy som cítila niečo, ale bolo to len také "šteklenie". Absolútne nechápem, prečo som sa včera zaľúbila po uši. Triasol sa mi žalúdok! Strávila som hodiny prezeraním obrázkov na Pintereste, čítaním blogov a slintaním nad stránkou Metropolitného múzea.
Možno sú vám známe aj situácie, keď sa na niečo zameriate alebo niečo je vo vašom živote dominantné, všetko okolo vás sa tomu akosi prispôsobuje. Nachádzate plno odkazov na tú vec, ako šípky! Keďže ja som veľký milovník kníh, ku mne sa prihováralo "to niečo" cez autorov. Dnes mi však na FB vyskočil príspevok od Pelikan.sk (a to ich nemám ani "lajknutých"), z kt. vystrihli vetu nejakého cestovateľa: "Verím, že niektoré krajiny si nás časom privolajú. Zo začiatku možno ani nevieme čím to je, ale zrazu nás to tam priťahuje ako magnet."
Nie som hlúpa a nie som už ani naivné dieťa. Nemyslím si, že to zmení môj život alebo že ma to položí na zadok. Možno to bude dokonca sklamanie. A možno tam tento rok ani nepoletím. Ale keď ste na tej spomínanej "zvláštnej ceste" a zrazu sa objaví takáto triviálna vec... Ako keď ste v tmavej miestnosti, začínate panikáriť a odrazu sa v diaľke niečo zablysne. Môže to byť maják, ktorý je predzvesťou záchrany, alebo len zadok svätojánskej mušky, ale výsledok je rovnaký: zacítite nádej. A všetko je krajšie, keď máte nádej. Dokonca aj v izbe, v ktorej si nedovidíte na špičku nosa.
Blog
Komentuj
7 komentov k blogu
2
@willbebetter Ďakujem pekne A som rada, že nie som sama. A ktovie, možno to miesto naozaj čaká na každého niekde. I keby to bola susedná dedina, koho čo do toho. Ja na tú moju "dedinu" možno miniem 3 svoje platy, ale čo!
4
super napísané a držím palce nech to vyjde (podľa predstáv). ja si myslím, že USA je celkom život meniaci zážitok lebo je to úplne iný svet a mne to tu dalo veľmi inú perspektívu. obzvlášť NY je silný a buď tam človek rovno ostane (môj brat) alebo zistí ako mu je tu dobre a že nechce odchádzať (ja)
5
Ja by som do USA veru dobrovoľne nešiel
Ale na tomto blogu ma najviac zaujalo, že si 5 cm od vrcholu
Ale na tomto blogu ma najviac zaujalo, že si 5 cm od vrcholu
6
@mrspunk ďakujem A mám pocit, že ak sa tam dostaneme s bratom, reakcie budú veľmi podobné
@antifunebracka nemienim politizovať, ja sa tam len chcem pozrieť, nepriťahuje ma ich životný štýl. Hoci pár kíl by som potrebovala
Ďakujem za odkrytie niečoho, čo som tam ani ja nevidela
@antifunebracka nemienim politizovať, ja sa tam len chcem pozrieť, nepriťahuje ma ich životný štýl. Hoci pár kíl by som potrebovala
Ďakujem za odkrytie niečoho, čo som tam ani ja nevidela
7
Ich politika ťa ani zaujímať nemusí Ale keď ti hneď po zotmení (a v niektorých štvrtiach prakticky aj cez deň - a to nijak zastrčených, ale hneď pri centre) pôjde o život, pochopíš
Napíš svoj komentár
^ hovoris mi z duse, tiez som taka ako ty
A pekny blog, ako kazdy od teba