Postupne ma sťahuje. Zo svojej hlavy do tej jeho. Z mojej budúcnosti do jeho predstáv. Som na dvoch miestach naraz. Keď som bola malá a mama ma poslala ku krstnému po niečo / s niečím a chcela, aby som to vybavila rýchlo, zvykla mi hovorievať: "Ale jedna noha tu, druhá tam!" Tak teraz by bola na mňa právom hrdá. Jednu labu mám tu, druhú ... ani srnka netuší.
Mám pocit, ako keby sa so mnou niekto hral ako s bábikou. Proti mojej vôli mnou hýbe, lomcuje, skladá do neprirodzených polôh. Alebo ani nie proti mojej vôli, ale pomocou mojej letargie. Hraj sa so mnou. Buď si na to zvyknem, alebo vybuchnem. Vyčkaj klasu.
Na jednej strane ma to desí. Ale aj fascinuje. Ako keby som bola v kine na autobiografickom filme a čuduj sa svete, neviem ako to skončí, dokonca neviem ani pôvod škvrny na vlastnom pyžame! Kam to až nechám zájsť? Ako dlho nechám človeka hrať sa na Boha? (Cook by mal radosť, že sa jeho námet ujal)
Nemala by som to tak cítiť. Niekoho to vraj teší, je tým polichotený. Mne sa tým uberá kyslík a dohorievam.
Vyznanie
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár