Bolo leto 2004. To sme mali ja 14 a Katka 16 rokov. Boli sme najlepšie kamarátky, ktoré všade spolu chodili a všetko si hovorili. Bývali sme od seba asi 3 domy. Niekedy sme prespávali jedna u druhej. Cez leto sme chodievali na bicykel a rozprávali sme sa o chalanoch a problémoch, ktoré sme potom spoločne riešili.
Jeden takýto letný deň sme sa vybrali s bicyklami k lúke a tam sme ich zaparkovali a sadli si na trávu a začali sme sa rozprávať. Katka sa mi zdala akási smutná a ja som tomu nerozumela, keďže sme sa stále smiali a ešte som ju takúto nevidela. Odrazu začala plakať a nič mi nehovorila. Nechcela som sa jej nič pýtať. Myslela som si, že ide o jej rodičov, keďže som vedela, že sa stále hádajú a niekedy je to až veľmi vážne. Zľakla som sa, ale radšej som sa jej nič nepýtala, len som ju objala, aby sa upokojila. No keď to trvalo príliš dlho, musela som sa jej na to spýtať.
"Katka, čo sa deje? niečo s tvojou mamou?" No ona sa opäť rozplakala. Po asi desiatich minútach sa trošku upokojila a začala mi hovoriť niečo strašné.
"Nechcem ti to povedať, pretože si moja najlepšia kamarátka a viem, že ťa to strašne raní. nemôžem ti to povedať, pretože si ako moja sestra, ktorú nikdy nebudem mať. Ale aj tak sa to dozvieš a keď nie odo mňa, tak to nebude fér voči tebe. Som chorá." tie posledné slová mi hučali v hlave ako nejaká siréna, ktorá nie a nie zastaviť. zastavil sa iba čas a ja som nevedela čo povedať, čo urobiť...
"Ako chorá? Je to až také vážne?"
"Áno. Bola som u lekára a on mi zistil rakovinu. Je to vraj veľmi vážne a nič nepomôže. Proste, je to pokročilé štádium a nepomôže ani chemoterapia." rozplakali sme sa obe a ja som nevedela ako budem bez nej žiť.
Nasledujúce dni boli strašné, chodili sme spoločne do nemocnice a stále sme boli spolu. Katka chodila na chemoterapie a postupne jej povypadávali všetky vlasy a dokonca aj zuby...Vyzerala dosť hrozne. Medzitým sa jej rodičia rozviedli. Bolo to pre ňu strašné.
Nastal 10 júl 2006.... 2 roky trápenia a hroznej situácie, ktorú som prežívala spoločne s Katkou...
Katka bola moja najlepšia kamarátka a ja na ňu nikdy nezabudnem, to sľubujem....
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
aduskiss
13. 4.apríla 2008 19:58
Smutny pribeh, žial smrť si nevybera...
2
PResne - smrť si nevyberá - aj keď to býva veľmi smutné - život je život a jeho kolobeh musí napredovať.
Napíš svoj komentár