Samo, Kris a Matúš po obede vošli do šatne sa prezliecť. Už ostali v šatni iba Anton s Mirom, ostatní už boli prezlečení.
„...K-k-kde m-mám pe-pe-peňaženku?“ zajakával sa Miro a prehľadával si vrecká v nohaviciach.
„Och Miro, ty si stratil peňaženku?“ spýtal sa ustráchane Anton, otvárajúc si skrinku.
„Aj tebe zmizla peňaženka?“ spýtal sa Kris.
„Hľadaj všade Miro a poriadne,“ radil mu Matúš.
„Možno si si ju zabudol na izbe,“ povedal Samo. Anton si vybral zo skrine svoje červené rifle a pritom mu z vrecka vypadla ružová peňaženka. Samo si spomenul, že takú peňaženku už niekde videl...Veď Alena mala včera v bufete ružovú peňaženku.
„Hej, to je Alenina peňaženka. Ona má ružovú, ktorá vyzerá presne takto.“
„To neviem, ale táto je moja. Možno máme rovnaké. Mne sa veľmi páči ružová farba,“ obhajoval sa Anton.
„Daj ju sem,“ vytrhol Samo peňaženku z Antonovej ruky. „Áno? A tento Alenin občiansky čo?“ vytiahol Samo z peňaženky Alenin občiansky preukaz. „Ty teplý zlodej, takže ty si vzal aj Krisovu peňaženku!“ odsotil Samo Antona na zem.
„Nie,“ pišťal Anton. „Ja mám presne rovnakú, asi sme si ich pomýlili.“
Anton sa postavil a v snahe brániť sa, sa pokúsil Sama udrieť pravou rukou. Lenže Samo ju zachytil a druhou rukou mu päsťou udrel do tváre.
„To vieš komu hovor, ty gay,“ kopol Samo Antona, až skoro spadol.
„Miro, urob niečo,“ pišťal Anton, keď ho Samo kopol druhýkrát.
„N-nerob Antonovi z-zle, le-lebo t-to p-p-poviem učiteľke.“
„A nezabudni jej povedať potom aj to, ako ste vzali peňaženku Krisovi a Alene, ty retard,“ nahneval sa Samo aj na Mira.
„Samo, ale už stačilo, nechaj ich,“ zadržal svojho kamaráta Matúš. „Vrátime Alene jej peňaženku.“ Keď sa Samo, Kris a Matúš prezliekli, prišli k Alene, Domine a Denise na izbu, nakoľko ich pozvali.
„Ala, počúvaj. V šatni sme videli, ako tomu gayovi vypadla z nohavíc tvoja peňaženka,“ ukázal Samo Alene jej peňaženku. Tá ihneď siahla do vrecka nohavíc. Vytiahla z nich ružovú peňaženku: „Ale ja ju mám tu.“ Otvorila peňaženku, čo mala vo vrecku a v nej uvidela Antonove doklady. „Tak, žeby toto bola Antonova?“ čudovala sa. „Ako sa ocitla v mojom vrecku?“
„Anton mal zase vo vrecku tvoju peňaženku Ala, možno nejakým spôsobom došlo k nedorozumeniu,“ skonštatoval Kris. „A ty si toho chalana zbil asi bezdôvodne Samo.“
„Ty si ho zbil?“ prekvapene sa spýtala Alena. „Samo, to si nemal. Veď je to len chudák. Ale pozerám, že v mojej peňaženke zmizlo dvadsať eur. Niekto mi ich zobral. Možno on, možno niekto iný.“
„Ako ste si vy dvaja mohli zameniť peňaženky? Mali ste ich niekde položené pri sebe alebo čo?“ rozmýšľal Samo.
„Nerozumiem tomu,“ krútila hlavou Alena.
„Možno niekto vedel, že vy dvaja máte rovnaké a úmyselne ich zamenil a zobral ti peniaze Ala a dúfal, že budeme upodozrievať Antona,“ dedukoval Kris.
„Naozaj zvláštne,“ pridal sa Matúš. „Kedy vieš s istotou, že si mala svoju peňaženku Ala?“
„Včera v bufete, keď som si kupovala horalku.“
„To si pamätám. Bol som pri tebe,“ spomenul si Samo. „Potom si si ju dala do vrecka a išli sme späť na diskotéku. Anton s Mirom stáli v rade za nami.“
„Áno a tiež tam boli aj iní ako Luboš, Marek, Majo a ty Domina.“
„Bola som tam, videla som, že si si peňaženku naspäť schovala,“ potvrdila Domina. „A odvtedy si ju stále mala pri sebe?“
„Áno, nemohli mi ju zobrať a zameniť, to by som videla, keby mi ju brali z vrecka. Potom sme išli na izbu spať a dnes som mala peňaženku zamknutú v skrinke.“
„Tak ako je to možné, niekto prišiel k nám v noci na izbu a zamenil nám peňaženky, alebo čo?“ nechápala Denisa.
„Zamkli ste sa na izbe v noci?“ napadlo Matúša.
„Nie, ale to by sme sa určite zobudili, keby niekto prišiel k nám na izbu a prehľadával nám veci,“ tvrdila Alena.
„Zajtra by sme mali gayovi vrátiť jeho peňaženku a spýtať sa ho, ako je možné, že došlo k zámene peňaženiek,“ rozhodol Samo.
„A mal by si sa mu ospravedlniť za to, že si ho, zrejme, bezdôvodne zbil Samo,“ upozornila Sama Alena.
„Ja si myslím, že zámena týchto peňaženiek, krádež tvojich dvadsiatich eur Ala a krádež mojej peňaženky spolu súvisia. Predpokladám, že to bol ten istý zlodej.“
„Miro alebo Anton? Oni boli v oboch prípadoch v okolí miesta činu,“ rozmýšľal Matúš.
„Ale Miro je príliš sprostý na to, aby dokázal dôkladne premyslieť čosi také a Anton je rozmaznaný, ufňukaný, teplý zbabelec,“ hovoril Kris.
„Žeby ešte Marek?“ uvažovala Denisa. On bol aj vtedy na tvojej izbe Kris aj teraz je na izbe s tými dvoma.“
„Myslíte si, žeby Marek vtrhol včera v noci k nám na izbu a vymenil vám peňaženky a my by sme to vôbec nepostrehli? Musel by narobiť hluk a to by nás zobudilo,“ čudovala sa Domina. „To je podľa mňa absurdné.“
„Ja neviem, celé je to veľmi čudné,“ prehlásila Alena. Ozvalo sa klopanie na dvere. Do izby vošiel Marek:
„Čaute, tak mám to tu.“ Vytiahol z tašky fľašu borovičky.
„Ty si doniesol chľast aj sem? Ty si blázon,“ pokrútil hlavou Samo.
„Ale, veď si treba užívať život, pokiaľ sme mladí. Toto je úžasná prax. Tie lóve, čo tu zarobíme.“
„Tri päťdesiat na hodinu je dosť,“ uznal Matúš.
„A k tomu to prepitné, práca čašníka je v tomto úžasná,“ chválil sa Marek. „Keby ste vedeli, čo nám na praxi Brestovanský rozprával.“
„Čo také?“ zaujímalo Denisu.
„Poradil nám, ako sa dá rýchlo v tejto profesii zarobiť veľké prachy. Čašníci by mali mať vlastnú matiku.“
„Akú vlastnú matiku?“ spýtal sa Samo.
„Vysvetlím: Jedna plus jedna nie je dva ale tri pre čašníka. Ak si ožrani v šenkoch objednajú niekoľko pív a potom chcú platiť, tak môžeme povedať väčšiu sumu. Mnohí sú takí tupí, že si to ani nevšimnú a zaplatia. Ani si nepýtajú blok, tak im to nedôjde a zaplatia.“
„Ale to je podvod. To vás učí na praxi vrchný čašník?“ zhrozil sa Samo. „Za to by sa mal hanbiť.“
„Ale v živote je najdôležitejšie byť šikovný. Nezáleží na to, akým spôsobom, lebo...“
„Počuj Marek,“ skočila mu do reči Alena. „Mne a Antonovi sa nejakým spôsobom zamenili peňaženky a zmizli mi peniaze. Nevieš o tom niečo?“
„Vraj aj Mirovi niekto ukradol peňaženku,“ pridal sa Kris.
„Netuším, ako sa to mohlo stať. Luboš bol včera u nás na izbe, keď sme išli s Kráľovičom do lesa. Možno to bol on. On mohol zobrať aj tvoju peňaženku Kris na intráku. Ja som bol vtedy chvíľu v kúpeľni, vtedy ju aj on mohol zobrať, nielen Miro a Anton.“
„A ty si to náhodou neurobil?“ napadlo Dominu.
„Ja? Čo vám šibe? Ja dostávam od otca toľko peňazí, koľko ste vy v živote nevideli. Nemyslite si, že ja som odkázaný na to, aby som musel okrádať vás.“
„No, keď ti nevadí okrádať v šenkoch ožranov takým spôsobom, ako si hovoril, tak neviem,“ podotkol Samo.
„Ale podľa mňa to určite boli tí chudáci Anton a Miro, oni majú večne komplexy zo všetkého. Oni si ich asi musia niečím kompenzovať, tak mohli kradnúť.“
„Netuším,“ vzdychla si bezradne Alena. „Samo, poď so mnou na balkón. Chcem sa s tebou porozprávať osamote.“
„Počúvam,“ povedal Samo, keď vošli na balkón a zavrel za sebou dvere.
„Znepokojujú ma veľmi tieto krádeže,“ stíšila hlas Alena. „Možno nás okrádajú aj tí, ktorí sa tvária, že sú naši priatelia.“
„Netuším.“
„Ale Antona si nemal zbiť. Nechcela by som, aby si mal problémy.“
„Bol som presvedčený, že ti vzal tú peňaženku, nakoľko mu vypadla z nohavíc.“
„Ja len neviem, či si ho zbil kvôli tej peňaženke, alebo kvôli tomu, že je to gay. Ty si ho kvôli tomu ponižoval už od septembra.“
„Veď keď má chalan rád chalana, tak je to čosi odporné.“
„Samozrejme. Ja som presvedčená, že také čosi je choré. Ten chalan je teda zrejme chorý a neviem, či si dokáže pomôcť. Asi by sme ho mali tolerovať a nerobiť mu zle, lebo v živote si ešte veľa vytrpí. Myslím si, že on necíti, že to, čo robí, je chybné. Jemu sa to asi zdá normálne. On rozpráva a správa sa ako baba. Možno by sme sa mohli pokúsiť pochopiť, prečo sa tak správa. Navyše, on môže nažalovať Kráľovičovi, že si ho zbil a ten zase zbije teba.“
„Oni sú všetci idioti, retard, gay a najhorší feťák spolu na jednej izbe.“
„Je dosť možné, že Kráľovič zobral Mirovi tú peňaženku a možno aj nejako vymenil Antonovu a moju, a zobral mi peniaze. On je kvôli drogám schopný kradnúť.“
„Zistíme to Ala, neboj sa, nedovolím, aby ti ubližovali,“ upokojoval priateľku Samo.
„Ja viem, pre toto si ťa vážim. Ty si veľmi milý, odvážny, rozumný chalan,“ chytila Sama pod pazuchu a spolu sledovali z balkóna okolitú prírodu. „Ty si vieš sám poradiť s problémami.“
„Rád by som išiel pozrieť do bazéna aspoň na hodinu, spýtam sa aj chalanov,“ navrhol Samo.
„Dobre, ja prehovorím baby,“ ocenila Samov nápad Alena.
Keď sa Samo otočil, že sa chce vrátiť späť do izby, všimol si, že jeho najlepší kamarát na nich túžobne hľadí cez okno. Samo, Kris, Matúš, Alena, Domina a Denisa sa spolu vybrali do krytého bazéna vo vedľajšej budove. Potešilo ich, že bazén bol termálny a viedol doň jeden tobogán. Vedľa boli malé bazéniky s výrivkami. Pripadali si ako v malom aquaparku. Najlepšie na tom bolo, že ako študenti na praxi to mali zadarmo. Okolo deviatej sa Samo a Kris vracali z bazéna do hotela, Matúš a baby sa ešte ostali kúpať. Na prízemí na chodbe zbadali rozprávať sa pána Blaška, pána Brestovanského, pána Juríčka, profesora Ábeloviča a profesorku Kučerovú.
„Počkajme, som zvedavý, čo hovoria,“ potichu stiahol Samo Krisa za roh.
„Študenti robia chyby, ale snažia sa. Mnohí majú výborné predpoklady pre prácu v pohostinstve,“ hodnotil prácu študentov vrchný čašník. „Verím, že za niekoľko dní sa do toho dostanú úplne.“
„To isté aj v kuchyni,“ zdieľal šéfkuchár rovnaký názor. „Veľký problém vidím iba v tých dvoch chalanoch, ako sa volali?“
„Zvolenský a Horváth,“ dokončil za neho pán Brestovanský.
„Viem, oni sú...zrejme rozumiete,“ potvrdila profesorka Kučerová.
„Ja som Horváthovým rodičom rozprával, že pre ich syna nie je vhodná práca čašníka, ale oni trvali na tom, že podľa zákona má každý právo na rovnaké vzdelanie,“ ozrejmil situáciu Ábelovič.
„My ako správni pedagógovia sme povinní ich rešpektovať a nájsť si k nim osobitný prístup,“ vysvetlila profesorka, „napriek tomu, že sú takí, akí sú.“
„Ale tuto si nemôžeme dovoliť problémy, toto je elitný hotel,“ prehlásil pán Blaško. „Prichádzali by sme kvôli takýmto o zákazníkov.“
„Dávajte im najjednoduchšie úlohy, umývať a podobne, tak to robíme na praxi v škole,“ poradil profesor.
„Počuj Ondrej,“ vraj zase ste nevypražili dostatočný počet rezňov? Znova sa zákazníci sťažovali, že sme ich spravili málo,“ sťažoval sa Brestovanský.
„Už v kuchyni nám chýbalo mäso Franto. Asi ho niekdo ukradol zo skladu, alebo čo. Možno skladník, alebo personál v kuchyni, keď sme mäso doniesli do kuchyne,“ obhajoval sa šéfkuchár.
„Toto už musí skončiť, páni!“ nahneval sa pán Blaško. Odteraz budeš Ondrej dennodenne sledovať množstvo surovín v sklade a snaž sa zistiť, kto je ten zlodej, inak náš Hotel u krvavého steaku môžeme rovno zavrieť! ....Prepáčte...“ Pánovi Blaškovi zazvonil telefón: „Prosím, inžinier Blaško...Áno, pán Ivanovič, nezabudol som na vás. Ešte sa musí na tom istom dohodnúť aj dozorná rada a predstavenstvo. Je to záležitosť celej akciovej spoločnosti. Potom zajtra okolo jedenástej budem v kancelárii a spíšeme tú dohodu...Dovidenia.“
„Pôjdem radšej ešte raz skontrolovať tie suroviny Miro,“ sľúbil pán Juríček Blaškovi. „Dobrú noc.“
„Ja mám ešte nejakú robotu v kancelárii, uvidíme sa zajtra, dobrú noc,“ rozlúčil sa aj pán Blaško. Profesorka, profesor a pán Brestovanský odišli spolu ku schodisku.
„Poďme sledovať Juríčka,“ potichu navrhol Krisovi Samo. Opatrne išli za ním, aby nenarobili hluk a videli, ako vošiel do kuchyne. Chystali sa potichu ísť za ním, keď tu zrazu uvideli na chodbe pred sebou pána v čašníckej rovnošate.
„Schovajme sa, nech nás nevidí,“ stiahol Samo Krisa za roh a potichu odišli preč, kým si ich niekto nevšimol.
„Zajtra to radšej naplánujeme inak,“ rozmýšľal Kris. „Vráťme sa na izbu.“ Keď vyšli na štvrté poschodie, tak na chodbe zbadali Martina, ako vychádza z izby. Samo aj Kris sa opreli o stenu a ostali nehybne stáť so zatajeným dychom. Martin išiel na koniec chodby k inžinierovej kancelárii. Zaklopal a otvoril mu pán Blaško:
„Vitaj Martin, poď ďalej. Už na teba čakám.“ Kráľovič vošiel do Blaškovej kancelárie a zatvoril za sebou dvere. Samo s Krisom po špičkách prišli ku dverám a priložili k nim ucho.
„Viem, v čom si šikovný, Martin a vážim si tvoje prednosti a osobnostné predpoklady.“
Samo nechápavo počúval inžinierove slová. V čom spočívajú Kráľovičove prednosti? V tom, že je najväčší bitkár a feťák na sídlisku? „Dobre sa poznám s tvojim otcom a ten mi o tebe veľa rozprával,“ pokračoval majiteľ hotela.
„Aj ja viem o vašej činnosti pán Blaško. Otec aj ja vás uznávame,“ podlizoval sa Martin.
„Mám pre teba tu v hoteli špeciálnu prácičku navyše. Ty to dokážeš najlepšie...“
Dvere oproti inžinierovej kancelárii sa otvorili a v nich stál profesor Ábelovič.
„Chalani, čo tu robíte na chodbe pri dverách kancelárie pána Blaška?“
„...ee...“ zasekol sa Kris so zmäteným výrazom na tvári.
„My sme sa len chceli opýtať pána Blaška, či aj zajtra máme prísť do kuchyne o tri štvrte na osem ako dnes,“ rýchlo napadlo Sama.
„Samozrejme, až do piatka budete vy praxovať do obeda a druhá polovica študentov po obede. Na budúci týždeň sa vymeníte. Nevyrušujte pána Blaška. On je dosť vyťažený a pracuje aj pred spaním,“ netrpezlivo hovoril profesor.
„Prepáčte pán profesor, dobrú noc,“ povedal Kris.
„Zajtra musíme vymyslieť inú stratégiu,“ porozmýšľal Samo. „Musíme odhaliť v čom spočíva záhada tohto hotela. Celý je veľmi divný.“
„Tiež si to myslím,“ potvrdil Kris. „Inak ťa obdivujem Samo, ako dobre vieš improvizovať. Veľmi rýchlo si si vymyslel dobrú výhovorku, keď nás Ábelovič prichytil.“
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár