Po výdatnom obede sa Kris a Samo odobrali na internát. Domov mládeže stojí hneď vo vedľajšej budove pri škole. Keď vošli do svojej izby na treťom poschodí, uvideli, že ich spolubývajúci Marek Richtárovič je už vnútri a ukladá si fľaše pod posteľ.
„Čaute.“
„Čau, ty si si zase doniesol ďalšie fľaše?“ čudoval sa Samo.
„To vieš, borovičku, vodku, marhuľu. Všetko prvotriedny tovar. Tentoraz mám aj absint, to už budem v siedmom nebi.“
„Nebojíš sa, že ťa raz prichytia, keď si sem skoro každý deň nosíš chľast?“ opýtal sa Kris.
„Musíte vedieť, ako na to.“
„Marek, ty si blázon,“ pokrútil hlavou Samo.
„Sme mladí, treba si užívať život, hlavne, keď máte prostriedky.“
„Nám ale naši rodičia nedávajú každý týždeň tristo eur vreckové ako tebe,“ vysvetlil mu Kris.
„Musíte vedieť, ako sa v živote dostať k peniazom. Kto má peniaze, má o šťastie postarané, ten si žije ako kráľ,“ chválil sa Marek.“Ako dopadla písomka?“ pýtal sa Marek otvárajúc svoj luxusný dotykový notebook.
„V pohode, na ťahákoch sme mali všetko,“ zasmial sa Samo.
„Počuj, počul si už o Hoteli u krvavého steaku?“ vyzvedal sa Kris.
„To je čo za sprostosť?“
„Do toho hotela pôjdeme na budúci týždeň na povinnú prax,“ vysvetľoval Kris.
„Poznám všetky troj, štvor a päťhviezdičkové hotely v republike, ale o tamtom som nič nepočul,“ pokrútil hlavou Marek.
„Vygoogli to, keď máš zapnutý notebook, chcem aspoň vidieť, ako to vyzerá,“ napadlo Samovi. „Hľadám...steakhouse, ....Máte radi steaky?....Hotel Orava.“ Nič mi tu nenašlo o Hoteli u krvavého steaku. Ešte skúsim pozrieť na zoznam hotelov. sk. ...Záznam nenájdený,“ pokrútil hlavou Marek.
„To je nejaké čudné chalani. Nemyslíte?“ uvažoval Kris.
„Dnes je na googli už všetko, tak ako je možné, že o tamtom hoteli na googli nič nie je.“
„Možno je nový.“
„To bude nejaký totálny zapadákov,“ pohŕdavo hovoril Marek, „ drevená búda niekde na kopaniciach s desiatimi práchnivejúcimi posteľami, ktorú nazvali hotel,“ smial sa Marek. „Vôbec vám nezávidím, že tam pôjdete chalani.“
„Ty akože nepôjdeš na prax? Vaša trieda má prax spolu s nami.“
„Už vidíš mňa, ako by som išiel na dva týždne zadarmo makať v niečom takom. Mne otec vybaví prax v hoteli Carlton v Blave.“
„Keď máš otca multimilionára, tak sa to dá, ale takých je málo,“ skonštatoval Kris. „Otec vlastní sieť hotelov Paradise house. Tá zahŕňa okolo 500 hotelov v USA,“ chválil sa Marek. „Má kontakty aj tu na Slovensku, mne vybaví všetko, čo chcem.“
„A on nevie niečo o Hoteli u krvavého steaku?“ napadlo Samovi.
„Môžem mu zavolať,“ vybral si Marek z vrecka mobil. „Čau tato, chcem sa spýtať, kde sa nachádza Hotel u krvavého steaku? ... Nie! Nerobím si z teba debila... Tak sorry, nevedel som, že máš jednanie s majiteľom cestovnej kancelárie. Zvyčajne bývaš o takomto čase doma. Už sa nerozčuľuj....Takže ani ty o tom hoteli nič nevieš? Dik.“
„Ani on nič nevie? To je naozaj čudné,“ uvažoval Kris. Dvere do izby sa otvorili a v nich stál Luboš Hlavatý, posledný štvrtý spolubývajúci Sama, Krisa a Mareka.
„Nazdar,“ zvolal Luboš a sadol si na svoju posteľ. Pravou nohou zhodil fľašu pri rohu postele. Zalomil rukami a prevrátil oči smerom k stropu: „Tento tu zase nosí do izby ďalší chlast,“ ukázal Luboš na fľašu marhuľovice pri Marekovej taške.“
„Ja som ešte zabudol schovať poslednú fľašu do postele,“ buchol sa po čele Marek. „Ešte šťastie, že to nevidela vychoška. Alebo túto schovám do stola a otvoríme ju po večeri. Dáte si, že?“
„Možno, povedal Luboš. Kris pokrútil hlavou.
„Ja tiež nechcem, alebo dobre, ale až keď sa vrátim z vychádzky, marhuľu som nemal už od leta,“ hovoril Samo.
„Au, ten členok stále bolí,“ stonal Luboš. Vyvrtol som si dnes pri futbale pravý členok.“ „Nepríjemné,“ riekol Kris.
„Minulý týždeň koleno, teraz členok.“
„Aj koleno si si zranil?“ čudoval sa Marek.
„Nie, to ma ten sfetovaný idiot Kráľovič vtedy na telesnej kopol pod koleno pri futbale, keď som mu zobral loptu. Keď sme boli po hodine v šatni, tak som mu išiel dať na hubu, ale keď som mu udrel päsťou do tváre, tak mi dal kopačku na prsia a zhodil ma na zem.“
„To si pamätám,“ potvrdil Samo. „Matúš, Juro, Majo a ja sme museli Kráľoviča držať, kým sa neupokojil, lebo by ťa asi bol dokopal na zemi alebo čo.“
„Tak ma kvôli tomu psychopatovi bolelo skoro celé telo,“ hneval sa Luboš.
„Teraz asi niekoľko dní nebudem môcť hrať futbal.“
„Kvôli tomuto ja futbal vôbec nehrávam,“ vysvetľoval Samo.
„Nestojí mi to za zranenia. Ani nevidím zmysel v hre, kde sa stále len chaoticky naháňame za loptou.“ „Veď to mi je jasné, vy s Krisom ste gambleri!“ „No, ja sa nehrávam,“ ohradil sa Kris. „To robím grafické úpravy a vytváram pre kamarátov webové stránky.“
„A to CS-ko minule hral kto celý týždeň?“
„To bol Samo,“ obhajoval sa Kris. „On to hráva každý deň.“
„Každý úplne nie.“
„Ale mali by ste aj viac športovať chalani,“ radil im Luboš.
„Každý štvrtok chodievam do posilky,“ tvrdil Samo. „A raz do týždňa behávam. To Kris necvičí vôbec.“
„Mňa to nebaví, ja som výborný v práci s počítačmi,“ vysvetľoval Kris a zapínal si svoj notebook. „Luboš, ale spomeň si, že pred troma týždňami som na hrazde urobil až šestnásť zhybov po sebe. Toľko si nedal ani ty, ani Matúš, ani Juro, jedine Kráľovič sa zdvihol viac krát.“
„Ty si ľahký Samo, tebe sa ľahko zdvíha na tyči,“ konštatoval Luboš.
„Ja by som sa nezdvihol ani päťkrát,“ prehovoril Marek.
„O tebe ani nehovorím, ty závislák,“ odsekol mu Luboš. „Čo to zase drtíš?“ pozrel Luboš Marekovi na notebook.
„On zase hrá DOT-u ako ináč.“ „Keby si to skúsil, zistil by si, aké je to zábavné. Hrávam stále s týmto hrdinom. Lifestealer, vyzerá ako ghúl a neustále vysáva pri boji protivníkom život. Je ťažké ho zabiť.“ „Zvoní mi mobil,“ vytiahol Kris svoj mobil z vrecka. „Áno? ...Čau! ...Teraz?... Ja môžem, spýtam sa Sama. Samo, Matúš sa pýta, či by sme sa nešli s ním kúsok prejsť do mesta.
„Tak, poďme,“ súhlasil Samo.
„Môžeme, prezlečieme sa a hneď sme dole,“ povedal Kris do mobilu....
„Dobre. Tak nás počká dolu pred intrákom.“ Samo s Krisom sa rýchlo prezliekli a odložili rifle do skrine:
„Čaute chalani, uvidíme sa večer,“ rozlúčil sa Samo s Marekom a Lubošom.
Pred internátom uvideli Samo s Krisom stáť Matúša.
„Práve som vyšiel z posilky, tak som chcel, či by ste ma trošku nevyprevadili po ceste domov,“ vysvetľoval Matúš.
„Počuj, ty vieš, kde by mal byť ten Hotel u krvavého steaku, kam máme ísť na prax?“ vyzvedal sa Kris. „Na googli sme tom nič nenašli. Dokonca ani Marek, ani jeho otec to nevedia.“
„Netuším,“ pokrútil hlavou Matúš.
„Vidím, že si celý spotený.“
„Áno, teraz už chodievam každý deň okrem víkendu.“
„Našťastie máme v škole posilku zadarmo,“ konštatoval Samo.
„Ja tam tiež chodievam každý štvrtok po vyučku.“
„To sa ti tam chce každý deň chodiť?“ čudoval sa Kris. „Je to veľmi užitočné chalani. Odbúrava to stres, skúste to,“ radil im Matúš.
„Ale zase to nemôžeš preháňať, svaly nemôžeš príliš zaťažovať,“ podotkol Samo.
„Preto to striedam. Jeden deň cvičím biceps a ramená, druhý triceps a brucho a tretí prsia a chrbát. Takto sa to dá. Vždy si časť tela oddýchne. Skúste to aj vy. Pomáha to zvyšovať sebadôveru a pevnú vôľu. Človek sa potom cíti oveľa viac vyrovnaný.“
„Ja neviem, mne by sa nechcelo tak často,“ uvažoval Samo.
„Cez víkend hrávam zase futbal, to je veľmi zábavná tímová hra,“ pokračoval Matúš. „To baví mnohých. Často sa na futbale a v posilke stretávam aj s Jurom, Lubošom a Kráľovičom.“
„Ja zase mám veľmi rád počítače,“ pochválil sa pre zmenu Kris. Pomáham kamošom vytvárať webové stránky, nahrávam videá, venujem sa grafike,... S tým sa zase dá dobre privyrobiť.“
„Keď dobre rozumieš počítačom, tak sa to dá, to zase mňa veľmi nebavilo,“ vysvetľoval Matúš.
„Zase mi zvoní telefón,“ oznámil Kris. „Čau Fero...Nie, teraz idem do mesta s kamošmi, dnes to nestihnem...Do kedy to potrebuješ? ...Koľko?...No dobre, dik, tak to idem.“
„Čo sa deje?“
„Fero ma prosí, či by som neprišiel k nemu a nepomohol mu s úlohou. Potrebuje urobiť prezentáciu k projektu o stravovaní vo fastfoodových zariadeniach a chce, či by som mu nepomohol s grafikou. Vraví, že mám vraj tvorivé nápady, tak chce, aby som mu pomohol niečo úchvatné vymyslieť. Ponúkol mi dvadsať eur, ak mu pomôžem, tak to idem v každom prípade. Uvidíme sa večer, Samo. Čau Matúš,“ podal Kris Matúšovi ruku na pozdrav.
„Kris je vynaliezavý, v tom s Ferom súhlasím,“ tvrdil Samo. „Je milé, keď si takto dokáže už teraz trošku zarobiť.“ Keď prechádzali Samo a Matúš popri Kauflande, uvideli na lavičke sedieť dve spolužiačky Alenu Karnasovú a Dominiku Vretenovú.
„Nazdar baby, čo vy tu?“
„ Čaute, Domina si pred chvíľou kupovala nový šampón, tak som sa s ňou išla prejsť,“ vravela Alena. „Potrebujem nový a kvalitný, už moje vlasy strácajú lesk, to by som neprežila,“ rozhorčovala sa Dominika. „Aj lak na nechty mi už dochádza, ten som mala tiež kúpiť, ja krava. Ako budem bez toho vyzerať?“ Alena pozerala leták:
„Teraz ponúkajú aj tridsať percentnú zľavu na topánky.“
„Ukáž, nové topánky by sa mi zišli,“ rozmýšľal Matúš. „Za dvadsaťdeväť eur? Tie si hneď kúpim.“
„Ja si rovno môžem pozrieť ten lak na nechty,“ rozhodla sa Dominika. Pozriem aj niečo bráchovi k narodkám. V piatok bude mať sedemnásť.“
„Matúš, ja už asi pôjdem späť na intrák, nebaví ma čakať v obchodoch pri pokladni,“ riekol Samo. „Ani mne sa tam teraz akosi nechce ísť,“ potvrdila Alena.
„Tak čaute zajtra,“ pozdravil Samo.
„Môžem sa chvíľu prejsť s tebou Samo?“ navrhla Alena.
„Poď, ak chceš.“
„Chcem sa s tebou porozprávať.“
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár