„Ala!“ rozbehol sa Samo najskôr k Alene. „Ala, počuješ ma?“ jemne ňou potriasol, ale nič sa nestalo. Tvrdo spala. Jej tvár už nemala červenú farbu, ale naopak veľmi vybledla. Rovnako bieli boli aj všetci ostatní žiaci a profesori v miestnosti. Spali ako zarezaní. „Ala, prosím ťa, zobuď sa,“ zatriasol Samo intenzívnejšie. Dal jej facku na líce, ale stále nereagovala. Samo si všimol, že o kúsok ďalej sa zobudil Kris.
„Kristián, ty nespíš?“
„Ja som to víno nevypil, mal som také tušenie, že je to nejaký jed.“
„Mne tiež intuícia našepkala, že ho nemám piť. Musíme zobudiť ostatných. Uniesli nás a zamkli v tejto miestnosti. Pokúsme sa zobudiť ostatných.“ Kris triasol Matúša, ale tiež sa nechcel zobudiť. Samo sa pokúsil prebrať profesora Ábeloviča, ale k ničomu to neviedlo.
„Čo im to len dal vypiť? Aké drogy?“ znepokojoval sa Samo.
„To nemá zmysel, nikto sa nechce zobudiť,“ zúfalo povedal Kris.
„Musíme niečo vymyslieť. Za to, čo si mi včera spravil s Alou ťa nenávidím, ale teraz sme v nebezpečenstve. Mali by sme spolupracovať, ostali sme iba dvaja.“ Samo potichu podišiel ku dverám a priložil k nim ucho. Nič nepočul. Nešli otvoriť.
„To je zbytočné, zamkli nás,“ krútil hlavou Kris.
„Okno,“ napadlo Sama. Okno bolo otvorené. Samo aj Kris vystrčili hlavy a zistili, že sú zavretí na štvrtom poschodí v miestnosti na rohu chodby.
„Čo urobíme?“ rozmýšľal Kris. „Mali by sme zavolať pomoc,“ Kris vytiahol mobil, ale zistil, že zrazu tu nie je žiaden signál: „Doriti, teraz tu nie je signál.“
„Ani ja nemám,“ pozrel Samo na svoj telefón. „Musíme si nejako skúsiť pomôcť sami. Cez dvere sa von nedostaneme...Dá sa ísť von jedine oknom.“
„Samo, sme na štvrtom poschodí, to nepôjde,“ zamietol Samov nápad Kris. Samo sa dôkladne poobzeral z okna.
„Asi sa dá urobiť jediná vec,“ povedal napokon. „Musíme nejako skúsiť zliezť z okna, tu je hromozvod. Tuto sa to bude dať, ja som dobrý lezec.“
„Ale sme na štvrtom poschodí, to je veľmi nebezpečné,“ obával sa Kris. „Šmykneme sa a zabijeme.“
„A napadá ťa lepšie riešenie? Musíme sa o to pokúsiť. Tak poď ty zbabelec. Raz buď odvážny, keď je to najviac treba.“
„Toto nedokážem Samo. Choď len ty. Skús niekde privolať pomoc.“
„Necháš ma v tom, ty zbabelec?“
„Nedokážem to, počkaj mám nápad. Môžeme urobiť šnúru z oblečenia, o ktorú sa môžeš zachytiť pri lezení. To ťa bude istiť.“
Samo a Kris zvliekli viacerým chalanom v miestnosti vrchnú vrstvu oblečenia. Nakoľko stále tvrdo spali, tak nikto na to nezareagoval. Keď sa uistili, že povraz je dostatočne pevný, spustili ho z okna kúsok od hromozvodu. Druhý koniec priviazali k radiátoru. Samo sa silno chytil šatového povrazu. Nohami sa pevne zaprel o stenu a pomaly liezol dolu. Kris ostal pri radiátore a pre istotu pevne držal šnúru, aby Sama istil. Samo pomaly zliezal. Posunul sa trochu doprava, aby dočiahol na hromozvod. Chytil sa toho a pokračoval po ňom dole. Klesal nižšie zrazu si všimol, že vedľa neho sa svieti z okna na druhom poschodí. Zastavil a trošku sa naklonil, aby z kraja videl dnu. Vnútri boli inžinier Blaško, Brestovanský, Juríček a niekoľko zamestnancov hotela.
„Všetci ľudia, ktorí boli na smene už odišli. Už sme tu len my,“ povedal Brestovanský. „Asi môžeme ísť na to.“
„Ešte počkajme do polnoci,“ rozhodol Blaško. „Je práve dvadsaťdva hodín a tridsať minút, tak máme ešte hodinu a pol.“
„Mesiac je v splne, všetko je , ako má byť,“ zákerne sa zasmial Juríček.
„Ešte posledných deväťdesiat minút a s ľuďmi v našom hoteli bude koniec, všetko vyšlo podľa plánu.“
S ľuďmi bude koniec? Vydesil sa Samo. Chystajú sa ich všetkých zabiť?
„Našťastie sme dostali aj tých dvoch Nováka a Remenára. Videl som ich, že vypili víno, ako ostatní. Tých necháme trpieť najviac a osobne si vychutnám ich bolesť. Skoro nám vtedy skazili celý plán.“
Chystajú sa všetkých zabiť presne o polnoci? Má jednu hodinu a pol na to, aby privolal nejakú pomoc. Už nemôže strácať ani minútu. Zliezal rýchlejšie, ale potichu a keď už bol na úrovni prvého poschodia, pozrel sa pod seba. Videl iba trávu, tak sa pustil. S hlasným dupnutím dopadol na zem. Našťastie sa nijako vážne nezranil. Okamžite sa postavil. V okne na prízemí sa zrazu rozsvietilo, čo Samovi takmer vyrazilo dych. Rýchlo sa rozbehol za najbližší strom.
„Kto je tam?“ vystrčila sa z okna hlava jedného pracovníka v čašníckej uniforme.
„Čo si videl?“ spýtal sa iný pracovník, ktorý tiež pozrel von z okna.
„Tam pri strome sa niečo pohlo, som si istý.“
„Poďme upozorniť Blaška, nič nemôže narušiť jeho plán.“ Obaja pracovníci sa rýchlo stiahli dnu a zrejme okamžite utekali zalarmovať majiteľa hotela. Zabudli za sebou zatvoriť okno. Čo teraz? Rýchlo rozmýšľal Samo. Kde zoženie narýchlo pomoc? Nemá odkiaľ zavolať. Bude bežať o jedenástej v noci cez les do dediny? To je veľmi nebezpečné, môže ho roztrhať nejaká zver. Navyše, ani nepozná spamäti cestu. To nepôjde. Asi si musí pomôcť jedine sám. Vojde do hotela a tam niečo vymyslí. Využil okno, ktoré tí dvaja čašníci zabudli zavrieť a keď videl, že v miestnosti nikto nie je, rýchlo vliezol dnu. Bola to požičovňa lyží na prízemí. Vyšiel z nej von dverami, nakoľko neboli zamknuté a ocitol sa na chodbe. Už vedel, čo by mal urobiť. Pokúsi sa na recepcii získať univerzálny kľúč pre všetky izby a otvorí hore tú miestnosť, kde sú zamknutí ostatní. Potom s Kristiánom niečo vymyslia. Opatrne kráčal po kraji chodby. Pootvoril dvere a uvidel, že na recepcii je tma a nikto tam nie je. Podišiel za recepčný pult. Rozsvietil si mobilom a rýchlo hľadal univerzálny kľúč. Po niekoľkých minútach ho našiel. Preľakol sa, keď sa na druhom konci chodby rozsvietilo. Našťastie sa stihol schovať za recepčný pult.
„Počul som podozrivý hluk vonku za rohom, pán Blaško. Potom sa niečo pohlo za stromom,“ vošiel dnu dotyčný čašník, ktorý pozeral z okna. Spolu s ním vošli na recepciu aj Blaško, Juríček a Brestovanský.
„Všetci predsa spia hore, sami sme dozerali na to, aby ich do jedného odniesli,“ tvrdil Brestovanský.
„Mohol to byť aj nafetovaný Kráľovič. Tomu som prikázal, aby nepil víno a neprišiel na banket. Jeho ešte budeme potrebovať. Keď je nakúrený poriadne, mohol aj on spadnúť,“ hľadal možné vysvetlenie Blaško.
„Pán Blaško, taký hluk narobiť nemohol. Znelo to, akoby niečo veľké spadlo z hora.“
„Tak si zober baterku a choď prehľadať okolie hotela,“ prikázal mu inžinier.
„Tu máš,“ podal mu malú baterku Juríček.
„My poďme dokončiť prípravu,“ povedal Blaško Juríčkovi a Brestovanskému. Odišli späť hore. Samo vyšiel spoza pultu a potichu, nenápadne, ale rýchlo sa vybral na štvrté poschodie. Dobehol k miestnosti, kde boli zamknutí statní a univerzálnym kľúčom dvere otvoril:
„Poď von, začul som Blaška hovoriť, že o polnoci sa nás chcú všetkých zbaviť. Podarilo sa ti prebudiť ostatných?“ spytoval sa Samo.
„Nie, nikto sa neprebral,“ odvetil mu vystrašený Kris. „Dokonca sa to s nimi zhoršuje. Ešte viac vybledli a ich telesná teplota poklesla.“
„Musíme nejako zastaviť Blaška, Juríčka a Brestovanského,“ rozhodol Samo. „Musíme niečo vymyslieť v tomto hoteli.“
„Ale čím ich zastavíme?“
„Poďme do kuchyne, musíme použiť inventár ako zbrane.“ Kris začudovane nadvihol obočie nad Samovým nápadom.
„No, nič iné ma teraz nenapadá, musíme to skúsiť,“ nadvihol plecia. „Tak poď do kuchyne, ale potichu.“ Samo s Krisom zišli na prízemie do jedálne. Našťastie cestou nikoho nestretli.
„Dúfam, že kuchyňa bude prázdna,“ dúfal Samo. Zrazu sa oproti nim otvorili dvere, Samo s Krisom sa rýchlo schovali pod stoly. Z kuchyne vyšiel Martin Kráľovič.
„Ty?“ vyliezol Samo spod stola. „Čo si tu robil?“
„Nepýtaj sa tak sprosto, ty idiot, lebo ti zlomím končatiny,“ vyhrážal sa Martin.
„Martin, ty si nevypil víno, čo nám naliali na bankete?“ čudoval sa Kris.
„Nie, si slepý? Ja som na bankete ani nebol. Nechápem prečo, ale Blaško mi zakázal ísť na rozlúčkovú hostinu a ochutnať to suprové víno. Išiel kapovať na ihrisko pred hotel.“
„Prečo ti to prikázal?“ nerozumel Kris.
„To nechápem ani ja, ty debil. Tvrdil mi, že je veľmi dôležité, aby som sa vyhol slávnostnej večeri. Učitelia si vôbec nevšimli, že som tam nebol.“
To je veľmi zvláštne, pomyslel si Samo. Veď predchádzajúci večer s Matúšom videli, ako Kráľovič pracuje pre Blaška. Mal dojem, že v tomto pláne spolupracuje s nimi.
„Chalani! Vy nespíte?“ Samo, Kris a Martin sa rýchlo otočili. Z chodby vošiel do jedálne jeden čašník.
„My sme nevypili vaše víno, tušili sme, že je to pasť,“ vysvetlil im Samo.
„Tak to je chyba, mali ste umrieť bezbolestne, ale teraz umriete v strachu pri pohľade na pravdu,“ zasmial sa kruto čašník. Samove zreničky sa rozšírili od strachu. Videl, ako tvár čašníka zrazu začala blednúť. Nadobudla bielu, až sivobielu farbu. Pokožka sa mu začala sťahovať bližšie ku kostiam. Takto nadobudol strašidelný výzor. Vypadal, ako kostra obrastená tenkou vrstvou kože. „A po smrti sa stanete nemŕtvymi ako my.“
„To nemôže byť pravda,“ neveriacky krútil hlavou Samo.
„Čo som už totálne nahúlený?...alebo som sa zbláznil?“ nechápal ani Kráľovič.
Samo len nemo a zdesene sledoval horor, ktorý sa pred ním odohrával. Lenže tentoraz to nie je hororový film, ani sen, ale skutočnosť.
Čašník- zombie vytasil kuchynský nôž. Martin zaujal bojový postoj. Útočník sa nožom zahnal po Martinovi. Ten sa uhol a zboku zachytil zombiemu ruku. Vykrútil mu ju a prehodil ho cez chrbát na zem. Sadol si mu na hrudník a vytrhol mu z ruky nôž. Odrezal nemŕtvemu hlavu. Obluda umrela, no nevytiekla z nej ani kvapka krvi.
„To je strašné. Čo ešte dnes v noci uvidíme?“ krútil hlavou Kris.
„Vedel som, že Blaško v tomto hoteli niečo tají, ale nikdy by mi nenapadlo, že zamestnáva nemŕtvych,“ sklamane konštatoval Samo.
„To teda nepovedal ani mne, hoci som si myslel, že mi povedal všetky tajomstvá, keď mi zveril úlohu predávať pre neho drogy,“ potvrdil Martin.
„Teraz ma počúvaj Martin,“ prehovoril Kris. „Celej našej triede a učiteľom hrozí veľké nebezpečenstvo. To víno, ktoré vypili ich omámilo alebo čo. Sú zavretí hore a nejde ich prebudiť. Potrebujeme tvoju pomoc.“
„Čoze?“ nechápal Martin.
„Čo je to tu za hluk?“ ozval sa pán Blaško, keď náhle vošiel do jedálne. S ním súčasne prišli aj páni Juríček, Brestovanský, kuchár a čašník.
„Samuel, Kristián! Vy ste nevypili to víno?!“ opýtal sa Blaško prekvapene. Jeho pohľad spočinul na čašníka-zombieho ležiaceho bez hlavy na zemi. „Čo ste to urobili s mojím zamestnancom Orsághom?“
„Tak toto bol váš zamestnanec? Máte skutočne zaujímavý personál v hoteli, pán Blaško,“ skonštatoval Samo. „Ale Martinovi sa našťastie podarilo zastaviť ho.“
„Mnohí z mojich zamestnancov v tomto hoteli sú nemŕtvi. Ukážeme sa vám v našej pravej podobe.“
Kuchár a čašník sa zmenili na kostlivcov. Začal sa meniť aj výzor pána Juríčka. Už aj tak dosť tučný šéfkuchár sa začal ešte viac rozširovať. Zväčšil svoj objem natoľko, až sa mu roztrhli šaty a ukázalo sa monštrózne telo. Vyzeral, akoby jeho telo bolo zrastené z viacerých mŕtvol. Bol pokrytý svalovinou bez kože. Na bruchu mu bolo vidno črevá a obrovský žalúdok. Okolo príšery sa šíril hnilobný zápach.
„To je hnus!“ zvolal Samo. Takže takáto je pravda, šéfkuchár Juríček bol v skutočnosti hnus, odporne vyzerajúca bytosť z hororov. „Tak preto potrebujete kradnúť toľko mäsa, aby ste uživili svoje strašidelné telo,“ pokrútil hlavou Samo.
„A vy dvaja s Remenárom ste jediní, ktorí ste na to prišli, že to kradnem ja, preto sme sa vás s Blaškom snažili odstrániť do väzenia,“ vysvetľoval hnus Juríček. „A ty Martin si mohol Blaškovi stále pomáhať predávať drogy v meste, keby si nás nepripravil o nášho zamestnanca. Teraz si to odpykáš aj ty.“
„Vôbec netušíte, kto v skutočnosti sme,“ prehovoril Brestovanský a aj on sa začal meniť. Nadobudol sivú farbu. Koža sa mu stiahla až ku kostiam a čašnícka uniforma sa zmenila na čierny habit. „Ja som Blaškov černokňažník, temný čarodejník, prebúdzajúci mŕtvoly.“
„Vy ste nekromant?!“ preľakol sa Samo. Čo na nich ešte čaká v tomto strašidelnom hoteli?
„A teraz ja,“ zasmial sa pán Blaško. Začal sa rýchlo točiť až z neho ostal iba čierny vír. Napokon sa na tom istom mieste objavil upír s dlhými zubami a červenými očami. „Gróf Wampila, upír – nekropolita. Inžinier Blaško je len moja skrytá identita, pod akou vystupujem vo svete ľudí. Naleteli ste mi všetci, vrátane vašich naivných profesorov. Bál som sa, že vy dvaja všetko odhalíte, keď ste sledovali Juríčka, ako kradne mäso a odnáša do jaskyne,“ vysvetľoval upír hostiteľ. „Tak som sa vás snažil zbaviť a dať zavrieť, ale nevyšlo to. Sudca vás prepustil, čo som vôbec nečakal.“
„Pán Blaško, vôbec ste mi nepovedali, že ste upír,“ prehovoril Martin.
„To nehovorím nikomu, hlúpy človek. Medzi ľuďmi sa tvárim, že som iba človek. Ani tvoj otec, ani nikto nevie, v čom spočíva moja pravá podstata. Z teba som chcel spraviť svojho pomocníka. Mal si predávať drogy pre mňa vo vašom meste, preto som ti zakázal piť víno, aby na teba nepôsobilo. Lenže si zabil môjho služobníka,“ ukázal na mŕtveho zombieho. „Za to budeš kruto trpieť.“
Upír ukázal na Martina prstom a povedal krátke zaklínadlo v démonskom jazyku. Martina to očividne znehybnilo. Potom Wampila a nekromant Brestovanský začali spoločne odriekavať kliatbu, po ktorej sa Martinovi začali zatvárať viečka. Uspávali ho. Samo využil situáciu, keď obludní hostitelia venovali pozornosť iba Martinovi.
„Bež!“ rozkázal Kristiánovi a obaja sa rozbehli najviac, ako vládali a utiekli z jedálne na chodbu.
„Ďaleko neutečiete!“ volal za nimi upír Wampila. „Chyťte ich, utekajú po chodbe!“ volal gróf nemŕtvych na svoje služobníctvo. Na druhej strane chodby sa oproti chalanom rozbehli traja zombici. Samo zastavil pri jednom okne, otvoril ho dokorán a vyskočil z neho. O pár sekúnd urobil to isté aj Kristián.
„Schovajme sa niekde v lese,“ napadlo Sama. Obidvaja bežali hlbšie do lesa niekoľko minút, kým si neboli istí, že sa obludných prenasledovateľov striasli.
„Myslím, že sme sa ich zbavili,“ dychčal Kris.
„Áno, ale musíme sa vrátiť a nejako zachrániť ostatných,“ rozhodol Samo, „najmä Alu a Matúša.“
„Ale čo urobíme? Proti nim nemáme šancu. Keď sa vrátime, určite nás dostanú,“ obával sa Kristián.
„Ja tomu stále nedokážem uveriť. Podviedol nás upír, ktorý sa vydával za majiteľa tohto hotela. Ale už to dáva zmysel. Nemŕtvi sa boja slnka, preto Blaško nemá v kancelárii okno, iba lampu. V kuchyni je málo okien a svetlo nepreniká do celej miestnosti. Juríček sa zdržiaval vždy len v neosvetlenej časti kuchyne, aby sa nevystavoval svetlu,“ nachádzal Samo všetky súvislosti.
„A preto nechcel Juríček, aby sme pri varení používali cesnak, lebo jeho dezinfekčné účinky škodia takýmto diabolským bytostiam,“ dopĺňal Sama Kris.
„Keď som si pred týždňom v stredu na praxi poranil prst, tak mi ho oblízal jeden zamestnanec kuchyne, asi bol tiež nemŕtvy, tí pijú krv živých,“ pokračoval Samo.
„Jasne a preto aj celé to tajnostkárstvo. Blaško, alebo teda Wampila chcel svoj diabolský zámer uchovať v tajnosti, nechcel, aby sa o tom nejako dozvedela verejnosť, tak svoj hotel otvoril tajne a nedal to na net,“ dedukoval Kris. „Že nás to skôr nenapadlo. Veď to dáva jasný zmysel.“
„Mne sa dvakrát o tomto upírovi v noci snívalo,“ podotkol Samo.
„Mne tiež, snívalo sa mi, že my dvaja sme doleteli do krajiny elfov, kde sme stretli istého múdreho čarodejníka svetla, arcimága Solarusa. Ten nám povedal, že ho máme hľadať. Asi by sme to mali urobiť. To by pomohlo.“
„Ale kde tu v horách vo svete ľudí chceš teraz hľadať čarodejníka?“ buchol si Samo dlaňou po čele. „Navyše máme čas iba približne hodinu, už bude jedenásť. O polnoci chce Wampila dokončiť svoje dielo.“ Kris zmĺkol. Samo videl, že asi tuho rozmýšľa.
„Tá jaskyňa, Blaško aj Juríček sa schovávali tam. Určite tam bude kľúč aj k celej tejto záhade. Našli sme tam už chladničky, kde si hnus Juríček ukladal svoje zásoby potravy, ale ešte sme nešli tou strmou chodbou hlbšie.“
„Možno na tom niečo bude. Skúsme sa tam pozrieť.“
„Lenže tá jaskyňa je na opačnej strane hotela,“ pripomenul Samo. „Takže sa musíme vrátiť späť tadiaľ, kade sme bežali.“
„Dúfam, že nezablúdime,“ obával sa Kris.
„Ja som už so skautmi chodil na výlety do prírody. Veľakrát sme v lese našli cestu. Len musíme chodiť veľmi potichu, aby sme nezobudili nejakú zver. Potom budeme musieť obísť hotel, aby nás nevideli nemŕtvi a dostať sa k tej jaskyni.“
„Les je v noci veľmi strašidelný,“ triasol sa od strachu Kris.
„To áno, lenže to, čo je teraz v hoteli je oveľa strašidelnejšie,“ pripomenul mu Samo. Posvietili si mobilmi a pomaly a hlavne veľmi opatrne sa vracali späť k hotelu. Samo sa už vedel veľmi dobre orientovať v lesoch, takže si ľahko zapamätal cestu späť. Pomedzi stromami obišli hotel dookola, až sa dostali na chodník, po ktorom už viackrát kráčali. Dostali sa k už dobre známej jaskyni.
„Musíme ísť až úplne dole,“ rozhodol Samo.
„Bojím sa.“
„Aj ja, lenže som presvedčený, že v tej jaskyni sú ukryté všetky tajomstvá. Určite je tam aj niečo, čo nám pomôže.“ Obidvaja kráčali dole úzkou chodbou ako v stredu pred týždňom. Na konci chodby Samo zatváracím nožíkom vypáčil dvere podobne ako predtým.
„Teraz sa mi nechce pozerať sa do tých chladničiek s mäsom, stačilo mi to, čo som videl v hoteli,“ odvrátil Samo pohľad od mraziarenských boxov v miestnosti.
„Tu je tá veľmi strmá chodba dole, kam sme minule nechceli ísť,“ ukázal Kris.
„Ale teraz tam pôjdeme,...neboj sa, musíme to urobiť pre ostatných,“ posmeľoval Samo Krisa. „Pôjdem teda prvý, keď sa tak bojíš.“ Samo si kľakol na kolená a pomaly zliezal smerom dozadu, pričom sa rukami pridržiaval kameňov, ktoré vytŕčali zo zeme. Pravou rukou si mobilom svietil pod seba, aby videl, kam môže umiestniť nohy. Kris zliezal podobným spôsobom kúsok nad ním.
„Aaa,“ zjajkol Kris.
„Pozor!“ zahriakol ho Samo, ale neskoro. Kris doňho narazil a už sa obaja šmýkali dole asi niekoľko minút, až tvrdo dopadli na dno tejto strmej chodby. „Zlez zo mňa ty nešikovný zbabelec!“ zhodil Samo Krisa zo seba.
„Sorry, to som nechcel, ale pošmykla sa mi noha,“ ospravedlňoval sa Kris.
„To vieš komu teraz môžeš hovoriť. Tu je to tak strmé, že naspäť sa vyliezť nedá, to je v riti.“
„Samo, nechcem nič hovoriť, ale mám dojem, že sme v pasci, von sa nedostaneme.“
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár