7. kapitola: Zmluva je podpísaná
V inžinierovej kancelárii bol veľký stôl, za ktorým sedel pán Blaško otočený smerom k nim. Na stole mal položený notebook a vedľa neho vytlačené dokumenty. Pri stene boli umiestnené kovové skrine so zásuvkami so zámkom. Miestnosť osvetľovala jedna ozdobná lampa visiaca na strope, ktorá súčasne bola jediným zdrojom svetla v miestnosti. Samo sa veľmi čudoval tomu, prečo v kancelárii nie je žiadne okno. V každej kancelárii, ktorú doteraz videl, okno bolo.
„Sadnite si,“ ukázal pán Blaško na štyri stoličky umiestnené vedľa seba na opačnej strane stola. „Ako sa voláte?“
„Juraj Práznovský.“ Pán Blaško podal Jurovi ruku ponad stôl.
„Matúš Schuller.“
„Kristián Remenár.“
„Samuel Novák.“
Inžinier podal ruku aj im trom. Meno každého z nich napísal na dva výtlačky dohody o vykonaní práce. Potom sa obrátil k nim: „Chalani, vy študujete za kuchárov, tak teda budete praxovať v kuchyni. Ste síce ešte veľmi mladí, ale skúste porozmýšľať sami nad sebou a povedzte mi, v čom vidíte vaše prednosti? V čom si myslíte, že ste dobrí?“
Samo začal uvažovať o sebe: „Ja s Kristiánom sme veľmi zruční v práci s počítačmi. Máme vlastnú stránku, robíme grafické úpravy, videá, prezentácie,...“
„To je výborné,“ ocenil inžinier. „A v súvislosti s varením? Ako ste zruční v práci v kuchyni?“
„Mne hovorili, že som dosť kreatívny,“ pochválil sa Kris. „Už na základnej škole som chodil na krúžok dekoratívneho pečenia. Pred Vianocami som vyhral prvé miesto v súťaži Vianočné gastro za svoj výrobok perníkový domček s dvorom a zvieratami, zdobený lentilkami a cukríkmi.“
„To si cením,“ usmial sa inžinier. V našom hoteli si zákazníci potrpia na estetickú stránku jedál. Môžeš sa sústrediť na vizuálnu úpravu pokrmov.“
„Ja si o sebe myslím, že viem variť,“ prehlásil Samo. „Len mám trošku osobitný štýl. Niektorým to v škole chutí, iným nie, ale ja som s tým spokojný.“
„Uvidíme, to ohodnotí pán Juríček,“ rozhodol pán Blaško. „V kuchyni musíš hlavne dodržiavať jeho pokyny. A čo vy dvaja chalani?“ otočil sa k Matúšovi a Jurovi.
„Mňa baví chodievať do posilňovne, chodievam tam každý druhý deň,“ vyťahoval sa Juro.
„A v súvislosti s varením?“
„Veľmi rád a dobre pripravujem mäsité jedlá, najmä rezne, guláš,...“
„A ty Matúš?“ spýtal sa inžinier Matúša.
„Ja hrávam futbal, v novembri som bol reprezentovať školu v mestskom turnaji a každý deň chodievam cvičiť.“
„To ste tuším trieda športovcov,“ pochválil ich pán Blaško. „A ako si zručný v práci v kuchyni?“
„Tiež najradšej pripravujem mäso, ale viem celkom dobre pripraviť aj zeleninové jedlá.“
„Výborne chalani, teší ma. V kuchyni sa snažte hlavne o to, aby ste plnili pokyny pána šéfkuchára Juríčka. On bude vedieť posúdiť vaše schopnosti a dá vám primeranú prácu....Ach, prepáčte.“ Inžinierovi znova zazvonil mobil:
„Prosím, inžinier Blaško...Pán Šintál, to mi ani nehovorte...Ako je možné, že ste to nepredali?...Ráno som vám prikázal, aby ste urobili podrobnú analýzu situácie na trhu a zhodli sme sa, že vymyslíte vhodnú stratégiu na predaj tej akcie....Tridsaťtisíc eur sme prerobili?!....Pred hodinou som vám jasne povedal, aby ste našli vhodný spôsob, ako to predať....Moja chyba, hovoríte?!...Pán Šintál, vaša chyba je to, že ste práve teraz prišli o zamestnanie. Ráno sa môžete hlásiť na úrade práce. Výpoveď vám bude doručená písomne do dvoch dní...Ja mám v databáze ďalších desať ľudí, z ktorých aspoň jeden bude určite lepší finančný odborník ako vy...Dovidenia!“ zložil telefón. Samo nadvihol obočie.
„Vidíte chalani? Aj s takýmito problémami sa musím trápiť. Nevedel uspokojivo vykonávať svoju prácu, tak som ho musel nahradiť niekým lepším,“ mykol plecami inžinier.
„Dopúšťal sa ten pán podobných chýb už predtým v práci?“ vyzvedal sa Samo.
„Chalani, život je tvrdý. Ak v zamestnaní nepreukazujete potrebný výkon, tak vás pošlú preč a nahradia niekým lepším. Tak to dnes funguje bežne. Hovorí sa tomu tvrdý kapitalizmus. Presadí sa iba ten, kto na sebe neustále tvrdo pracuje a bojuje.“ Samo nadobúdal zmiešané dojmy z inžiniera Blaška. Naoko sa prvý deň snaží pôsobiť veľmi prívetivo a priateľsky na študentov, ale na druhej strane je nemilosrdný voči svojim zamestnancom.
„Ja som sa vždy zdokonaľoval v praktických a dôležitých veciach,“ robil sa pán Blaško dôležitým. „Teraz vlastním závod na výrobu automobilov, závod na výrobu LCD televízorov a som akcionárom v spoločnosti Angelbird a. s. Odtiaľ mám každý rok státisícové zisky a pred dvoma týždňami som si otvoril tento hotel.“
„Pán Blaško,“ prehovoril Samo. „Nerozumiem jednej veci. Nikde na internete nebola ani zmienka o vašom hoteli a hovoríte, že už dva týždne je otvorený. Prečo ste o tom nič nedali na internet?“
„Ja mám svoju vlastnú stratégiu,“ vysvetľoval inžinier. „Hotel je nový a nechcem priťahovať priveľkú pozornosť. Nechcem, aby sem chodilo príliš mnoho hostí. Až keď bude hotel prospešný niekoľko mesiacov, potom to dám na web a do médií. Zatiaľ máme iba málo hostí, ktorí sú naši známi. Až keď tí budú spokojní s našimi službami, začnem pozývať postupne viac ľudí. Volím si takto síce pomalú, ale istejšiu cestu. Budeme mať po dlhšom čase vyšší zisk.“ Samo nad tým porozmýšľal, ale Blaškova stratégia sa mu zdala byť pritiahnutá za vlasy. Keď sa v mestách plánuje postaviť obchodné centrum alebo štadión, tak sa o tom hovorí už predtým, než sa začne stavať. Neutajuje sa to ako tento hotel.
„To sa mi zdá byť čudný plán pán Blaško,“ povedal napokon: „Keby som si ja chcel otvoriť hotel, určite by som to netajil, ale dal na web už vtedy, keď by sa hotel staval. Chcel by som, aby o tom, čo najviac ľudí vedelo a takto by som prilákal čo najviac zákazníkov. Dal by som im vyplniť nejakú anketu alebo dotazník o tom, ako boli spokojní s poskytovanými službami. Snažil by som sa vyhovieť ich potrebám. Prispôsobil by som sa názoru väčšiny, odstránil by som nedostatky, zlepšil by som pozitíva zariadenia a určite by som mal vyšší zisk.“ Samo videl, že pán Blaško sa zamračil a hlboko zamyslel:
„Samo, ty si, tuším, celkom múdry chalan a výborný stratég. Je mi vždy cťou spolupracovať s takými ľuďmi, ako si ty,“ usmial sa inžinier. „Uč sa, zdokonaľuj sa a môžeš to dotiahnuť ďaleko. Ale každý má svoj vlastný plán a taktiku. „
„Pán Blaško,“ ozval sa Matúš. „V zmluve je napísané, že musíme odvádzať dane a odvody do poisťovní. Ja som počul, že sa to študentov netýka.“
„Vy študenti máte na začiatku marca budúceho roka nárok na vrátenie dane. Ale podľa zákona sa musia odvody strhávať z každej výplaty, tak aj z vašej. V marci vám to bude vrátené. Ešte nejaké otázky? Tak príďte ešte na diskotéku o dvadsiatej druhej hodine, ale choďte spať už pred jednou v noci, aby ste sa stihli do siedmej vyspať.“
Keď sa Samo, Kris, Juro a Matúš na izbe prezliekli, podľa pokynov recepčného prišli do spoločenskej miestnosti na prvom poschodí. Na jednej strane miestnosti bolo pódium, na ktorom bol mixážny pult, za ktorým sedel disjokej s dlhými vlasmi v okuliaroch. Na druhom konci miestnosti boli tri stoly s nápojmi a občerstvením, pri ktorých boli stoličky. V strede miestnosti na plávajúcej podlahe už študenti netrpezlivo čakali na začiatok diskotéky. O dvadsiatej druhej hodine DJ pustil hip-hopové piesne a skoro všetci študenti začali tancovať. Samo s Krisom a Matúšom si vyzliekli trigovice, položili ich na operadlo stoličiek a v košeliach podišli k Alene, Domine a Denise začali tancovať pri nich. Ani Samo, ani Kris nechodievali na diskotéky často, preto nevedeli veľmi tancovať. Nechali sa iba unášať hudbou. Za to Matúš tancoval oduševnene ako lev parketov. Samovi a Krisovi sa najviac páčilo, keď DJ pustil ich obľúbenú pieseň Gangam Style. Po pol hodine sa DJ rozhodol zmeniť štýl hudby. Hip-hop vystriedali pomalé slaďáky, najlepšia príležitosť pre páry si zatancovať. Samo pozval do tanca Alenu a Matúš išiel tancovať s Denisou. Keď Samo chytil Alenu okolo trupu, ona jeho okolo pliec, pocítil hrejivý pocit na tele i na duši. Mal dojem, akoby žil len pre tú chvíľku. Všetky starosti i obavy z neho hneď odplávali preč. Túžil, aby táto radostná chvíľa trvala večne. Počúvali pomalú pieseň, nechali ju ovládať ich kroky. Vnímali páry tancujúce okolo nich. Keď Samo zbadal ako Anton tancuje s Mirom, radšej sa pozeral na druhú stranu. Keď pieseň skončila, išli si na chvíľku Samo s Alenou sadnúť.
„Neskočíme sa pozrieť, čo majú v bufete?“ navrhla Alena. Zišli dole na prízemie do bufetu. Tam sa postavili do rady. „Jednu horalku vás poprosím,“ vytiahla Alena z vrecka svoju ružovú peňaženku a zaplatila. Keď sa otočili, aby vyšli z bufetu von, uvideli, že za nimi v rade stáli už mnohí študenti ako Luboš, Marek, Domina, Anton, Miro, Peter,...V spoločenskej miestnosti diskotéka búrlivo pokračovala a pomalé piesne vystriedali rýchle tentoraz v štýle break – dance. Do stredu parketu prišiel Martin a ako obyčajne sa začal predvádzať. Postavil sa na ruky a zatancoval do rytmu. Malá skupinka študentov ho sledovala. Keď videli, ako sa zatočil na hlave, začali ho pozorovať viacerí. Očividne sa Martinovi páčilo byť na diskotéke stredobodom pozornosti, tak urobil salto, za čo mu viacerí zatlieskali. „Je dobrý, to uznávam,“ uznala Alena. „....keby len nebol taký bezcitný a krutý narcis a feťák.“ „Nerozumiem, ako ho mnohí môžu obdivovať,“ pokrútil hlavou Samo. „On sa úplne zbláznil, pozri.“ Martin si vyzliekol košeľu a začal tancovať s obnaženou hruďou. Keď napol ruky a ukázal svoje vypracované svaly a tehličky na bruchu, viaceré baby boli z neho hotové. Samo si všimol, že Anton sa už vrátil z bufetu a vzrušene vášnivo s obdivom hľadí na Martina.
„Ja sa na toho gaya nemôžem pozerať,“ pohoršil sa Samo.
„Veru,“ potvrdila Alena. „Poďme sa radšej na chvíľu prejsť. Tam je terasa, poďme si sadnúť tam. Samo si zobral zo stoličky svoju trigovicu a podišiel ku Krisovi a Matúšovi:
„Ideme si s Alou sadnúť na terasu, pôjdete s nami?“
„Dobre, poďme na chvíľu,“ súhlasil Matúš. Samo, Kris, Matúš, Alena a Denisa vyšli na terasu. Prisunuli si tam k sebe stoličky a všetci piati sa posadili smerom k lesu. „Je mi až zle, keď vidím toho teplého Antona obdivovať chalanov.“
„To súhlasím, to je nenormálne, čo on robí,“ prikývla Alena. „Je mi tých chudákov až ľúto. Nie som odborníčka, ale je mi jasné, že Antonovo správanie je choré. Možno za to ani nemôže, aký je.“
„To je smutné, ale ak zistím, že on a Miro vzali Krisovi peňaženku, tak im asi rozbijem hlavu,“ hneval sa Samo.
„A si si istý, že to boli práve oni?“ pýtala sa Alena.
„Určite áno,“ trval na svojej teórii Samo. „Keď sme boli v stredu na vychádzke, prišli na intrák do našej izby na návštevu, tak to museli byť oni. Marek s Lubošom by to neurobili.“
„Ale to nie je isté,“ rozmýšľala Alena. „Čo ak to bol Luboš alebo Marek? To teraz už ťažko vypátrate.“
„Neviem si predstaviť, že by to boli oni,“ zapojil sa Kris. „Veľakrát som si niečo zabudol na izbe a nezobrali mi to. „Raz boli na návšteve u nás na izbe Anton a Miro a práve vtedy mi zmizla peňaženka, ktorú som zabudol. Zaujímavá zhoda okolností, nie?“
„Možno, ale teraz sa to nedozvieme,“ uzavrel to Matúš. Samo sa zahľadel do tichého temného lesa, ktorý osvetľovala hviezdami posiata bezoblačná obloha. Mesiac pripomínal písmeno D, bol vo fáze dorastá.
„Nádherné miesto na prax je to,“ usmiala sa Alena.
„Veru, tuto budeme môcť po praxi chodievať do lesa, to je ako výlet spojený s povinnou praxou,“ konštatoval Kris.
„To je vzrušujúco napínavé chodiť po tme v lese,“ riekol Samo. „Poďme sa na chvíľu prejsť a pozrieť si okolie.“
„Teraz v noci?“ bála sa Denisa. „V lese môže číhať nejaká zver.“
„Tá sa vyskytuje hlbšie v lese a na Slovensku je už veľmi málo medveďov, nič sa nám nestane. Poďte, bude to napínavé,“ prehováral Matúš. Samo podišiel na kraj terasy a pozrel dole:
„Tuto sa dá aj zliezť.“ Samo preliezol plot terasy, zavesil sa rukami okraju terasy a pustil sa na trávnik. Nakoľko skočil len z prvého poschodia, tak sa mu nič nestalo. O pár sekúnd zoskočil Matúš.
„Tak poďte,“ vyzýval ostatných troch Samo. „Kris, neboj sa, skoč. Ja ťa chytím, ak máš strach.“ Kris skočil z terasy Samovi do náručia. Samo ho položil a zachytil Alenu, keď skočila aj ona. Keď ju držal v náručí, Alena ho objala okolo krku: „Toto bolo romantické,“ usmiala sa. Denisa skočila Matúšovi do náručia.
„Tak si prezrime okolie,“ rozhodol Samo. Skupinka sa prešla okolo hotela, prezrela si futbalové ihrisko, volejbalové ihrisko a aj basketbalové ihrisko. Keď prechádzali okolo krytého bazéna, Samo povedal: „Zajtra po práci by sme sa mohli ísť okúpať.“
„Ja by som tiež chcel ísť,“ súhlasil Kris.
„Potom v stredu by sme zase mohli pozrieť do fitnescentra,“ navrhol Matúš. „Kris, poď s nami raz aj ty. Uvidíme, koľko vytlačíš.“
„Neviem, možno. Mňa to veľmi nebaví,“ reagoval Kris.
„Ja by som išla niekedy pozrieť aj do toho wellness centra, čo je vedľa,“ napadlo Denisu.
„Poďte ešte pozrieť kúsok do lesa, tu je chodník,“ ukázal Samo.
„No, ja neviem,“ obávala sa Alena.
„Nebojte sa, sme spolu, nič sa nám nestane,“ uisťoval Matúš. Keď vošli do lesa, Alena chytila Sama za ruku. Denisa zase chytila za ruku Matúša. Ako tak kráčali lesom, svietili si pred sebou s mobilmi. Samo vnímal ako ich obklopovala tma a ticho.
„Naozaj je to trošku desivé,“ uznal Samo. „V tom je to vzrušujúce, mám rád zábavu, kde sa zvyšuje adrenalín. Teraz si predstavte, že by sa na nás z lesa vrhol nejaký netvor ako v hororových filmoch.“
„Samo asi príliš pozerá horory,“ zasmial sa Kris. „Asi si myslí, že sa na nás vrhne nejaký upír alebo čo.“
„Prestaň, debil,“ zahriakol Samo svojho kamaráta.
„Už je pol dvanástej, mali by sme sa vrátiť do hotela,“ radila Denisa.
„Jasne, už pôjdeme späť,“ potvrdil Matúš. Samo si všimol široký strom s veľkou korunou a pevnými konármi:
„Počkajte ešte.“ Vyliezol na strom a poobzeral sa okolo seba. Asi stopäťdesiat metrov ďalej uvidel v tme niečo, čo vyzeralo ako skaly. Zoskočil zo stromu dole:
„Niečo som zahliadol kúsok ďalej, poďme sa ešte pozrieť tam,“ ukázal Samo. Podišli k miestu, ktoré Samo videl a našli tam veľkú skalu, pri ktorej v zemi bol malý otvor do jaskyne.
„Tam už nejdem ani ja,“ povedal Matúš.
„To nechcem ani ja, v noci by som do neznámej jaskyne nikdy nešiel.“ Posvietil mobilom do otvoru jaskyne: „Vidím tam chodbu, niekedy by som sa rád prišiel pozrieť dnu. Toto by súčasne mohla byť veľmi dobrá skrýša. Ktovie, čo všetko by sa tam dalo ukryť.“
„Môžeme, ale rozhodne cez deň,“ uzavrel debatu Matúš. „Teraz sa už vráťme späť. Musíme sa do rána vyspať.“ Všetci piati sa vybrali späť k hotelu. Okolo pol jednej sa vrátili na izbu. Samo, Kris a Matúš videli, že Juro ešte nie je na izbe, ale oni boli dostatočne unavení z tanca a z prechádzky, tak sa ihneď uložili do postelí. Samo zaspal hneď ako zaľahol.

 Napínavý príbeh
Komentuj
Napíš svoj komentár