V utorok ráno o pol ôsmej vstali Samo, Kris, Matúš, Juro a zišli na prvé poschodie, kde ich recepčná usmernila do kuchyne. V kuchyni šéfkuchár Juríček zadelil študentom úlohy. Samovi a Jurovi prikázal, aby nakrájali a pripravili hovädzie stehno na rezne a krk na fašírky. Krisovi dal za úlohu očistiť a nakrájať zeleninu. Luboš mal vypražiť rybie filé, nakoľko bol najzručnejší z chalanov v manuálnej práci. Alene a Dominike nariadil pripraviť zákusky. Matúš s Denisou mali pripraviť strukoviny. Ostatným študentom a študentkám pridelil šéfkuchár inú robotu v kuchyni. Samo s Jurom sa pustili do prípravy mäsa na stole pri okne. Samo si všimol pozoruhodný jav. V kuchyni boli len dve okná na kraji, cez ktoré prenikalo svetlo do polovice miestnosti. Druhá polovica kuchyne takto nebola vystavená slnečnému žiareniu. V tej neosvetlenej časti sa zdržoval pán Juríček a väčšina personálu pracujúceho v kuchyni. Do tej časti, kde slnečné svetlo dopadalo, poslal šéfkuchár pracovať všetkých študentov a niekoľkých zamestnancov kuchyne. Spolu so Samom, Jurom a Krisom pracovala na stole aj jedna staršia kuchárka, ktorá miesila cesto. Prihovorila sa chalanom:
„Tak vy ste tí praktikanti zo strednej školy?“
„Áno,“ odpovedal Samo.
„Ja sa volám Vadíková: Ako sa vám tu zatiaľ páči?“
„Veľmi dobrý hotel je to, najlepší v akom som zatiaľ bol,“ pochválil hotel Juro.
„Len správanie pána Blaška mi pripadá trošku čudné,“ priznal Samo.
„Čudné? To je slabý výraz. Keby ste tu robili dlhšie, hneď by ste zistili, že to vôbec nie je také úžasné.“
„Prečo? Ako to myslíte?“ spýtal sa Kris.
„Každý, kto pracuje pre Blaška, tak to pochopí. Ja tu robím od otvorenia hotela, čiže tretí týždeň, ale je to tu na hovno.“
„Ale v čom konkrétne?“ chcel vedieť Samo. Kuchárka sa poobzerala, či ich šéfkuchár nepočúva a stíšila hlas:
„Makáme tu ako ...dlhé hodiny. Stále po nás tamten hučí a buzeruje nás,“ ukázala jedným prstom na pána Juríčka, ktorý stál opretý o stenu a sledoval, ako ostatní pracujú. Drieme šesť dní v týždni viac ako desať hodín. Väčšinou si pracovníci kuchyne majú aspoň jedenkrát denne stravu zadarmo, ale my nie. My si musíme obed kúpiť za polovičnú cenu.“
„Veď ste v kuchyni, tak si nejaké jedlo zoberte tajne,“ poradil Juro.
„Keď si dáš pozor, aby to nezachytili kamery a nevideli ťa, tak sa to dá,“ súhlasila pani Vadíková.
„Ja som si myslel, že pracujete osem hodín nie desať,“ povedal Kris.
„Ha, mali sme robiť osem hodín a zvyšných osem druhá smena,“ zasmiala sa ironicky kuchárka. „Prvé dni to tak bolo, lenže potom začalo chodiť viac zákazníkov do hotela, väčšinou papaláši, zbohatlíci, mnohí vysoko postavení, Blaškovi známi a tí mávali vysoké požiadavky. Chceli kompletný obed, potom dezert, kávičky,...a hneď bolo viac roboty. Potom nás Juríček nútil robiť nadčasy aspoň tri dni v týždni. Tak sme museli robiť o ďalšie dve hodiny naviac.“
„To je kruté zneužívanie,“ povedal Kris.
„Ticho tam!“ zakričal pán Juríček a podišiel bližšie k ich stolu. „Robte a nekecajte, nech vás to nerozptyľuje od práce. Dobré chalani, ste šikovní,“ pochválil šéfkuchár Samovu a Jurovu prácu. „Ty si trošku švihni s tou zeleninou,“ upozornil Krisa. „To nemáme viac mäsa?“ pozrel pán Juríček do hrnca, kde mali Samo s Jurom nachystané mäso na krájanie a znervóznel: „Ja toho idiota Šmidoviča už asi zabijem! Už tretí týždeň objednal nedostatočné množstvo mäsa. Čo si myslí, že naši hostia sú vegetariáni?“ Odišiel ku stolu, kde pracovali baby. „Výborná plnka, z vás by boli výborné cukrárky,“ pochválil dievčatá, ktoré pripravovali plnku do koláčov. Keď sa kuchárka vedľa Sama uistila, že Juríček ich nepočuje, prehovorila potichu:
„Jasne, že nemáme dostatok mäsa, keď ho tamten tučný debil každý večer zo skladu kradne, pošepkala pani Vadíková, keď sa presvedčila, že ich pán Juríček nepočúva.“
„Čože?“ čudoval sa Kris. „Ste si tým istá? Videli ste ho?“
„Nepristihla som ho, ale dám na to krk, že on ho kradne. Často chodieva kontrolovať sklad a chladničky, aby sa, vraj, uistil, koľko máme surovín na nasledujúce dni. Je tam vtedy sám. Pozrite sa, aký je tučný. On to určite robí. Pred asi tromi rokmi robil najlepšieho mäsiara v širokom okolí. Už vtedy mal veľmi rád mäso a hlavne tučné. Potom si dorobil kuchárske vzdelanie, išiel robiť kuchára najskôr v školskej jedálni, potom v reštauráciach. Na pol roka išiel robiť do Viedne a zrejme sa dobre pozná s Blaškom, keď ho ten urobil šéfkuchárom vo svojom hoteli.“
„To sú teda pomery,“ pokrútil hlavou Samo. „Zrejme by som tu tiež nechcel robiť natrvalo,“ uvažoval.
„To ani nechci chlapče, ti radím,“ odporúčala Samovi kuchárka. „Ja som už asi päť rokov pracovala pre Blaška v jeho závode na LCD televízory. Tam to bolo strašné. Robili sme pri výrobnej linke osem hodín ráno, po obede alebo večer. Mali sme stanovené normy, koľko televízorov sme museli za smenu vyrobiť, okolo 1500. Pri linke sme po celý čas museli rýchlo ako stroje robiť to, čo nám line – leadri hovorili. Dvaja majstri dohliadali na celú výrobu a tí nás neustále buzerovali. Museli sme poslúchať, ak sme nestihli dodržať normy, nikoho nezaujímalo, že niektorí boli nešikovní, všetci sme museli ostať v práci dlhšie a robiť aj nadčasy. Niekedy to bolo dve hodiny, niekedy až štyri. Po čase nás nútili robiť aj cez soboty. Keď boli zákazky, tak sme museli vyrábať aj cez sviatky.“
„To ste všetko museli?“ krútil hlavou Samo.
„Výborne vyprážaš tie filé, ukážková práca,“ počul Samo, ako pán Juríček pochválil Luboša. „Na prváka skvelé.“
„...áno museli,“ pokračovala kuchárka. „Najhoršie je, že tie nadčasy nám neplatili. Dostali sme rovnako, akoby sme pracovali osem hodín. Za posledný rok nám nevyplatili žiadne prémie, ale za zlú prácu nám strhávali z výplaty. Vraj bol podnik v kríze a museli šetriť financiami, tak nám prémie nedali. Ale zaujímavé je, že som raz večer videla Blaška pricestovať na novom Mercedes Benz za nejakých dvestotridsaťtisíc eur. Tak na odmeny pre zamestnancov riaditeľ nemá, ale na nové auto, na to má.
Dvere do kuchyne sa otvorili a dnu vošiel vrchný čašník Brestovanský a so sebou priviedol aj Antona a Mira:
„Ondrej, počúvaj ma. Vediem ti týchto dvoch....expertov. Od rána ma vytáčajú. Nájdi im v kuchyni prácu primeranú ich schopnostiam a mne daj namiesto nich do obsluhy dvoch najšikovnejších chalanov.“
Pán Juríček sa nervózne zamyslel:
„Neviem Franto, ja potrebujem všetkých.“
„Daj mi dvoch šikovných, nedá sa to inak zariadiť, už som skúšal všetko ale zbytočne. Nemôžeme si dovoliť, aby tamtí obsluhovali hostí, lebo by všetci zrejme utiekli a hotel by skrachoval.“ Pán Juríček chvíľu porozmýšľal:
„Ty pri rybách, Luboš sa voláš? Skúšal si už aj obsluhovať?“
„Áno, pán Juríček. V lete mi otec vybavil v reštaurácii na mesiac brigádu. Tam som niekedy obsluhoval a niekedy bol v kuchyni.“
„Áno, na tebe vidím, že si šikovný a zručný v praktických veciach, choď s pánom Brestovanským. Kto ešte je o sebe presvedčený, že by dobre vedel obsluhovať?“
„Ja som to tiež skúšal,“ prihlásil sa Matúš.
„Aj ty si šikovný. Pán Ondrejička, požičajte im náhradné oblečenie. Vy dvaja chalani potom choďte do jedálne za pánom Brestovanským. Aj vám dvom požičia pán Ondrejička kuchárske oblečenie,“ ukázal šéfkuchár na Antona a Mira, „ale rýchlo.“ O päť desať minút sa do kuchyne vrátili Anton s Mirom už v kuchárskom oblečení.
„Daj si rovno tú čiapku,“ upozornil Mira. „Zapni si vrchný gombík a zaviaž šnúrky! A ty si daj okamžite dole náušnice, veď ideš robiť s potravinami!“ kričal na Antona: „Kto to kedy videl, chalan s náušnicami!“
„Ale ja tie náušnice nosím už veľa rokov a nikto mi nič za to nepovedal, ani v škole,“ ohradil sa Anton. „Keď si ich dávam dole, bolia ma uši a ešte viac, keď si ich nasadzujem znova, lebo sa často pichnem.“ Pán Juríček sa, zrejme, neovládol a strelil Antonovi za ucho:
„Teraz ťa bude bolieť ešte viac. Hlava ťa bude za chvíľu bolieť tiež, ak tu nebudeš poslúchať! Si na praxi, tak rob, čo ti povieme, daj si to okamžite dole!“ Samo videl, ako sa Juro škodoradostne smeje. „Teraz musím porozmýšľať, čo vám dám robiť. Skúšali ste niekedy vyprážať? Pani Kovačicová, ukážte tomuto chalanovi, ako bude vyprážať ryby. Choď tam,“ povedal Mirovi. „A ty, choď tam pomáhať variť polievku.“
Samo, Kris a Juro opäť venovali pozornosť práci na svojom stole.
„Ale keď to bolo také strašné v tom závode, tak prečo ste tam nedali výpoveď pani Vadíková?“ spýtal sa Samo.
„Nie je to také jednoduché. To by som mohla, každý mesiac odtiaľ vyhadzovali mnohých, ktorí nestíhali robiť tak, ako im prikázali. Ďalší minimálne desiati dávali výpoveď dobrovoľne. Ale majstrom to nevadilo. Cez agentúry tam každé dva týždne prijímali mnohých nových zamestnancov. Na Slovensku je trinásťpercentná nezamestnanosť, tak si mali z koho vyberať. Prijímali mnohých nevyučených, ktorí nevedeli nič robiť, tak ich naučili robiť jeden úkon a ten tam robili stále. Rovnako stále prijímali aj študentov na brigády...“
„Vidíte, tak ste mohli dať výpoveď aj vy a nájsť si niečo lepšie,“ hovoril Kris.
„Preboha, čo si to spravil s tými rybami?!“ zakričal pán Juríček, keď podišiel k Mirovi. „Veď sa ti celé rozpadli! Ryby majú veľmi jemné a mäkké mäso, to musíš obracať opatrne! Pozri, tu sa ti rozdrobili na kašu. Za toto by sa na nás zákazník vykašľal. Nechaj to okamžite tak. Pani Kovačicová, choďte to robiť vy a ty bež pripraviť dusenú ryžu, chalani ti poradia, ak nevieš ako.“
„Ach, chudák Miro,“ pokrútil hlavou Kris. „Na neho tu na praxi budú veľa hučať.“
„Nemôže za to, že je retardovaný, na to si bude musieť zvyknúť. Jemu budú nadávať všade,“ mykol plecami Samo.
„Ha, chcel by som ho vidieť v obsluhe, to by bolo ešte horšie, asi by na hosťa vylial víno alebo čo,“ posmieval sa Juro.
„Prečo ste teda vlastne nedali tú výpoveď pani Vadíková?“
„Pre matku s dvoma malými deťmi to nie je len tak. My súrne potrebujeme peniaze, tak si nemôžem dovoliť byť nezamestnaná ani mesiac. Syn má osem a dcéra trinásť rokov. Na nich máme veľké výdavky, tak potrebujeme mať, z čoho im platiť školu, krúžky,... Takto to chodí v dnešnej spoločnosti bežne a tí inžinieri hore a politici to veľmi dobre vedia. Vytvárajú zákony, ktoré toto umožňujú a nebránia zamestnávateľom v takomto konaní.“
„Oni vás takto zneužívali. Vedeli, že vás mohli v práci zneužívať a nemohli ste sa rozhodnúť odísť,“ pochopil Kris. „Boli ste nútená ich poslúchať, či ste chceli alebo nie, lebo by vás inak boli bývali vylúčili.“
„Presne tak a v takejto situácii sa nachádzajú mnohé rodiny.“
„Čo si to spravil s tou ryžou?!“ vybuchol pán Juríček na Mira. Veď sa ti pripálila. Mal si ju už pred pár minútami odstaviť! Mňa z teba porazí chlapče. Utekaj robiť niečo jednoduchšie. Choď čistiť zemiaky, to dúfam zvládneš. Pán Ondrejička, prineste rýchlo zo skladu dve kilá ryže a spravte ju radšej vy. A ty čo robíš s tou polievkou?“ podišiel k Antonovi. Tú šošovicu si mal najskôr umyť a prebrať predtým, než si ju dal variť,“ hneval sa, keď našiel zelenú šošovicu plávať v polievke. „Ja sa z vás dvoch asi dnes zbláznim. Bež pomôcť čistiť zemiaky a ty.“ Ukázal na Mária: „poď dovariť polievku. Porozprávam sa o vás dvoch s pánom profesorom Ábelovičom.“ Anton s Mirom išli čistiť zemiaky na stôl vedľa Sama, Krisa a Jura. Samo si pomyslel, že teraz je vhodná príležitosť na to, aby sa posunuli dopredu v riešení záhady ukradnutej Krisovej peňaženky:
„Počuj ty gay, pýtam sa ťa ešte raz. Ukradol si v stredu na intráku Krisovi na izbe peňaženku?“
„Nie, už som ti Samo hovoril, že nie,“ podráždene odpovedal Anton.
„Tak mi vysvetli, čo presne ste s Mirom robili a od kedy do kedy ste boli na našej izbe?“ vypočúval Antona Samo.
„Prišli sme asi okolo pol piatej k vám na izbu. Marek nám pomohol urobiť úlohu z angliny.“
„Obidvom?“
„J-jasne, ž-že ob-bidvom,“ koktal Miro. „Však anglina j-je ť-ť-ťažká, že Anton? T-to s-sa l-len tak n-nedá naučiť. Na to p-potreb-bujeme p-pomoc.“
„Koľko času ste strávili s tou úlohou?“ zaujímalo Sama.
„Asi desať minút. Potom sme si z okna zapálili a chvíľu sme sa rozprávali s Marekom,“ vyhováral sa Anton.
„A Marek s Lubošom boli po celý čas s vami?“
„Áno, videli nás. Oni vám dosvedčia, že my sme neotvorili Krisovu skriňu, a nebrali sme mu nič.“
Samo sa zamyslel: „Len aby, lebo opakujem, že ak zistím, že ste to boli vy dvaja, tak dostanete odo mňa na hubu.“
„A nenapadlo ti, že by to mohli byť Marek alebo Luboš?“ navrhol Anton.
„Neviem. Netušíme, kto to bol.“
„Ako to vyzerá s mäsom?“ opýtal sa pán Juríček. „Výborne chalani, môžete začať vyprážať rezne a mlieť na fašírky. Ty...dlháň poď sem k elektrickému mlynčeku.“ Kráľovič prišiel ku mlynčeku vedľa Antona a Mira. Juro mu podal hrniec s nakrájaným mäsom, aby ho Kráľovič zomlel a potichu sa spýtal :
„Martin, mám to tu. Doniesol som toho trištvrte kila. Mal som to schované v taške, nezistili to.“
„Ticho ty debil! Môžeš mi to doniesť na izbu pred spaním.“
„Nestačí po večeri?“ napadlo Jura.
„Nie, po večeri sa mám staviť v Blaškovej kancelárii.“
„Čo s ním chceš?“ čudoval sa Juro.
„On mi včera na konci pohovoru povedal, nech za ním dnes prídem večer sám. Vraj so mnou niečo chce dohodnúť osamote. Pozná sa s mojím otcom a tetou.“ Samo stále premýšľal, aké nekalé obchody uskutočňuje Kráľovič s Jurom, keď ho z jeho úvah vyrušil šéfkuchár:
„Chalani, ešte raz ukážte, koľko je toho mäsa. Hm, to bude málo. Rezne idú na odbyt ako prvé, tie sa rýchlo míňajú. Polovici zákazníkom budeme musieť, žiaľ vysvetľovať, že rezne nie sú, lebo chýbalo mäso. S tým skladníkom si to vybavím a poviem pánovi Blaškovi, nech ho vyhodí a príjme lepšieho. Ty, Kristián sa voláš?“ pozrel na Krisa. „Začni pomaly pripravovať zmes na fašírky, aby ich Samo s Jurom mohli začať vyprážať. Daj tam mleté korenie, mletú papriku, cibuľu, žemle navlhčené v mlieku a dobre to ochuť vegetou.“
„A cesnak tam nemám dať?“ opýtal sa Kris a vytiahol cesnak z nádoby, kde bola zelenina.
„Čo ti šibe?!? Nedávaj tam cesnak!!!“ zreval náhle vystrašene pán Juríček. Samo prekvapene nadvihol obočie:
„Prečo kričíte pán Juríček? Cesnak je normálna, bežne používaná prísada do fašírok,“ hovoril Samo.
„Áno, samozrejme, v tom máš pravdu Samo. Ale my to tu v hoteli tak nepripravujeme. My namiesto toho používame cibuľu. Je to skoro rovnaká chuť a ja mám viac osvedčený taký recept. Tak tam nedávaj cesnak ale cibuľu Kristián. Už som aj tomu nechápavému skladníkovi veľakrát hovoril, nech neobjednáva cesnak. Všetok cesnak dajte bokom. Idem hneď za ním a radšej sa uistím, aby na zvyšok týždňa objednal požadované množstvo mäsa. Pán Ondrejička, dohliadnite zatiaľ na študentov a dajte pozor, aby sa nič nestalo.“ Samovi mierne začali slziť oči, nakoľko vedľa neho sa Kris trápil s krájaním cibule:
„Neznášam krájanie cibule, vždy mi pri tom slzia oči,“ plakal Kris.
„Ale daj to sem, chudák, lebo nás kvôli tebe budú bolieť oči všetkých,“ znervóznel Martin.
Zobral Krisovi z ruky nôž a odsotil ho preč. Kris našťastie nespadol, lebo sa zachytil stola.
„Dávaj pozor chlapče, aby ste si nespôsobili pracovný úraz hneď v prvý deň na praxi,“ zahriakla Martina pani Vadíková. Martin rýchlymi pohybmi ruky nakrájal cibuľu na tenké plátky.
„Vidíš? Takto rýchlo to treba robiť. Pomeliem ju a primiešaj ju do tej zmesi Remenár,“ povedal Martin.
„Diki Martin,“ poďakoval sa Kris. Keď Kris zamiešal zomletú cibuľu spolu s mletým mäsom. Spolu s Jurom a Samom to dostatočne ochutili a Samo zapol elektrickú panvicu s olejom, aby sa olej rozpálil a mohol začať vyprážať.
„Ukáž ty retard, radšej ti s tými zemiakmi pomôžem, lebo takto ti bude trvať do Vianoc, kým ich načistíš,“ podišiel Martin k Mirovi a zobral mu škrabku. Samo trochu prekvapený sledoval, ako Martin za desať minút očistil také množstvo zemiakov, aké Miro šúpal tri štvrte hodinu. Je to síce najväčší grázel, akého pozná, ale za to veľmi rýchly. „Tamtie zemiaky už dočisti ty, to musí zvládnuť každý imbecil“ Samo vložil na rozpálanú panvicu prvé fašírky a pozrel na Jura:
„Juro a ty čo vlastne stále predávaš Martinovi?“ pozrel teraz na Martina: „V stredu v parku sme ťa počuli a videli Martin, ako si ukazoval čiernu plastovú nádobu, o ktorej si vravel, že je od Jura.“
„Čo teba do toho Novák? To ťa vôbec nemusí zaujímať. Starajte sa s Remenárom o vašu webovú stránku,“ odsekol mu Juro.
„A nepýtaj sa, lebo skončíš nielen s rozbitým nosom, ale prídeš aj o všetky zuby,“ zasmial sa Martin. Zobral dlhý, široký nôž a začal s ním žonglovať pri stole. Vyhadzoval ho rukou, nôž sa vo vzduchu pretočil a druhou rukou ho chytil.
„Chlapče, okamžite s tým prestaň,“ napomenul Martina kuchár Ondrejička.
„Nebojte sa, ujo, ja si viem dávať pozor.“ Martin očividne pociťoval potrebu predvádzať sa ešte viac, tak nôž spustil k zemi rúčkou nadol, ale skôr než spadol, ho zospodu kopol. Nôž vyletel nad jeho hlavu a tam ho zachytil.
„Ty si sa zbláznil. Prestaň, môžeš si ublížiť. Ty si vážne psychopat,“ pokrútil hlavou Samo. Martin vrhol nôž k Samovi a ten len o päť centimetrov minul Samovu hlavu a zapichol sa do steny za ním. Samovi sa od zľaknutia rozbúšilo srdce.
„Ha, čoho sa bojíš Novák? Myslíš si, že ja neviem narábať s takýmito vecami? Viem hádzať presnejšie ako vy všetci. Ja viem mnoho vecí, ktoré by ste vy chudáci nedokázali nikdy.“
„Martin, okamžite prestaň a upokoj sa, veď si mu mohol ublížiť,“ zahriakol Martina kuchár Ondrejička. Toto poviem pánovi Juríčkovi, tvojim profesorom a možno aj pánovi Blaškovi. O pol minúty sa do kuchyne vrátil šéfkuchár Juríček:
„Neviem, ako k tomu došlo. Muselo sa stať niekde nedorozumenie. Dozrel som na to, aby Šmidovič objednal na ďalšie dni požadované množstvo surovín. Ako to vyzerá chalani? Veľmi dobre vyzerajú tie fašírky aj rezne. Chválim vás za to.“ Otočil sa ku Krisovi: „Kristián, o tebe mi pán Blaško rozprával, že vraj vieš veľmi pekne esteticky upravovať hotové jedlá. Choď pomôcť pekne poukladať oblohu na taniere a ozdobiť koláče. Všetci ostatní už dokončujte a odpracte po sebe riad do dresov. Potom o druhej príďte do jedálne pre personál, kde sa naobedujete. Po obede príďte do mojej kancelárie a vyplatím vám každému na ruku dvadsaťjeden eur. Tri päťdesiat krát šesť hodín je dvadsaťjeden.“ Pán Ondrejička porozprával šéfkuchárovi, ako pred chvíľou Martin hodil nôž len kúsok od Samovej tváre. Pán Juríček sa rozzúril a prikázal Martinovi za trest vyniesť všetky smeti a poumývať podlahu v celej kuchyni. Niekoľko minút pred druhou prišli do kuchyne zvyšní študenti, ktorí mali ísť pracovať na poobednú smenu a profesorka Kučerová. Unavení po práci si sadli ku stolu v jedálni pre zamestnancov Samo, Kris, Matúš, Alena, Denisa a Domina a pri jedle sa rozprávali:
„Fu, celá som uťahaná a hladná,“ vzdychla si Alena. „Toto nie je ako prax u nás v školskej kuchyni. Tam po nás nikto tak nekričí, ako tu Juríček.“
„Ale tu je to na úplne vyššej úrovni,“ povedala Denisa.
„Ale musela som si kvôli tomu idiotovi ostrihať moje nechty a dať dole náušnice,“ sťažovala sa Domina.
„Nie je ten hotel až taký úžasný, keď vám rozpoviem, čo všetko som sa dnes dozvedel o hoteli,“ potichu vravel Samo.
„Chalani, príďte po obede k nám na izbu, tam sa môžeme porozprávať,“ navrhla Alena. Všetci šiesti si vychutnávali prvotriedne pripravený obed.
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár