Výborne, doma budú znovu tie úžasné kázne o tom, aká som nezodpovedná a otrasná, čo je síce pravda, ale aj tak. Počuť to neustále od vlastnej matky a od... otčima.... Pri spomienke naňho ma znechutene striaslo, čo neušlo Remonovým skúmavým očiam. Zložil si gitaru na kolená a povzdychol si.
"Je naozaj chladno, mala by si ísť domov zohriať sa. Do tepla domova, k rodine..." pri posledných slovách mal čoraz viac neprítomný pohľad, akoby si to všetko predstavoval alebo na niečo spomínal.
"Pche, nič také nepoznám." zamrmlala som otrávene a vstala som.
Obozretne sledoval každý môj pohyb, až kým sa nám nestretli pohľady, keď som naňho hľadela zhora. Chytila ma panika. Ako sa mám rozlúčiť so špinavým bezdomovcom, ktorý má ten najúžasnejší hlas na svete? Možno je to zvláštne, ale v takejto situácii som sa ocitla naozaj po prvýkrát.
Očividne aj on zaváhal. No neušlo mi, ako sa krátko pozrel na moje pery, čo ma ihneď prebralo.
"Tak, ehm, ďakujem za to, že si mi ukázal svoj talent."
Z vrecka na vetrovke som vyhrabala všetky drobné, ktoré som tam našla a už-už som sa zohla, že mu ich hodím do nádoby, keď ma pevnou rukou chytil za zápästie. Vrhla som na jeho špinavé, zmrznuté prsty udivený pohľad, čo ním ani nepohlo.
Áno, som hnusná, ale ako prvé ma napadlo, že keď dôjdem domov, vetrovka skončí rovno v pračke.
"Čo si myslíš, že robíš?" opýtal sa s podtónom urazenosti. Zahľadela som sa naňho popod mihalníc.
"To, kvôli čomu si mi hral." odpovedala som s takým výrazom, akoby sám dobre nevedel, prečo tu sedí s gitarou a nádobou na drobné.
"Nerobil som to kvôli tomu." surovo mi ruku od nádoby odstrčil, až mi skoro peniaze vypadli z ruky, no zachytila som ich. Keď som sa naňho pozrela, uhol pohľadom a stisol čeľusť, akoby som ho naozaj urazila.
Nechápavo som zišla zo schodov a prekrížila som si ruky na prsiach.
Kvôli čomu to potom robil? Z nudy? Alebo preto, že nie každý deň si k nemu prisadne nejaké "stratené" dievča?!
"Naozaj? A prečo si to teda robil?" nadvihla som obočie a bradou fľochla na jeho gitaru položenú na kolenách.
Po chvíli sa ku mne neochotne otočil, pretože mu asi došlo, že bez odpovede neodídem.
"Pretože sa mi zdalo správne rozptýliť utrápené dievča." zamrmlal a jeho uprený pohľad ma dosť dráždil.
Dokelu, čo má s tými očami? Žeby to naozaj až tak detailne na človeka hľadel?
"Tak to ti naozaj ďakujem." ostro som vyštekla a otočila som sa na odchod.
Nie, nepatrím medzi tie dievčatá, ktoré si priznajú slabosť a bolesť. Alebo skôr... naučila som sa nepreukazovať to, pretože nie vždy mi ľudia veria. Konkrétne moja matka.
"Počkaj! Nepovedala si mi svoje meno!" zakričal za mnou, keď som sa pohla.
"Nemusíš ho vedieť." povedala bez toho, aby som zastala alebo otočila sa.
A teraz, hurá do toho domu, ktorý má byť mojím domovom. Už dávno ním nie je. Odkedy pred deviatimi rokmi umrel môj otec, všetko sa obrátilo k horšiemu. Zo začiatku sme to s mamou zvládali, prvých päť rokov, aj keď sme ledva-ledva vyžili z jej nízkeho platu učiteľky. Nemohla som si dovoliť značkové oblečenie, drahé hračky, neskôr kvalitné šminky. Nemohla som do nášho malinkého dvojizbového domčeku volať na noc žiadne kamarátky, pretože by ma len viac mučilo vidieť v ich očiach, v akej biede žijeme. No aspoň som mala svoju milovanú matku, ktorá ma vždy v noci tíšila, ktorá mi varila kakao a rozprávala rozprávky pred spaním. Ja som zavrela oči a predstavovala som si veľký palác, ktorý bol len náš, krásne šaty a veľa jedla. Iba toľko som pre mamu mohla urobiť.
No potom sa zjavil Isaac. Mama sa doňho bezhlavo zamilovala ešte pred tým, ako zistila, že vlastní banku a je riadne zazobaný. Keď sa to dozvedela, len ju to utvrdilo v myšlienke, že sú si súdení. Popravde, dodnes nemám ani poňatia, prečo sa taký boháč oženil s chudobnou učiteľkou, ktorá má dcéru. Po troch mesiacoch ich vzťahu sa vzali a mne Isaac pripadal ako celkom v pohode chlapík. Až kým sa k nám nenasťahoval. Náš malý domček zbúral a postavil veľký dom, čo netrvalo až tak dlho. Z kedysi obývačko-izby, v ktorej sme s mamou spávali sa odrazu stala veľká hala. A musím uznať, bohatstvo je to jediné, čo mu musím uznať za dobré. Netuším, čo bolo skôr. Je taký hajzel od narodenia, preto má peniaze? Alebo ho práve tie peniaze tak zničili?
Zneužívať ma začal, keď som mala pätnásť. Dodnes si to pamätám. Mama bola vtedy týždeň v škole v prírode a ja som si "užívala" so svojím otčimom. Každý jeden deň sa mi prikradol do izby do izby s túžbou v očiach a vyhrážaním, že ak čo i len ceknem niekomu o tom, čo robí, zničí moju mamu. Darmo, že som sa vzpierala, kričala, kopala a plakala. Proti nemu som proste nemala šancu. A bolo to vždy, keď mama nebola doma. Keď sa vrátila z toho výletu, ani si nevšimla, že jej dcéra sa bojí každého dotyku, každého pohľadu. Nemohla som vystáť byť s nimi v jednej miestnosti. Nedokázala som hľadieť na jeho ruky, ktorými ju hladil a ktorými zneužíval mňa. Nemohla som to nikomu povedať, zakaždým mi prízvukoval, že ak to priznám, ublíži mame. Raz však odišiel na tri dni na služobnú cestu a mama si ma opäť začala všímať. Vymámila zo mňa, prečo som taká tichá, prečo sa im vyhýbam a stále som len zavretá v izbe. Dúfala som, že tým, že jej to poviem sa to skončí. Mýlila som sa. V ten večer sme sa pohádali, neverila mi ani slovo a vyčítala mi, že si vymýšľam také hrozné veci na muža, ktorého miluje a ktorý nás zachránil. Vraj nemôžem prekusnúť fakt, že je s ním viac ako so mnou a musím takýmto spôsobom na seba upozorňovať.
A v tej chvíli mi to došlo. Nikto mi to veriť nebude. Isaac je významná osoba, má známych všade a v bankách plné kontá, takže podplatiť policajtov preňho nebude problém. A mama je tak zaslepená tou ideou dokonalého manžela, že nebude veriť obyčajnej pubertáčke, ktorú porodila a vychovávala šestnásť rokov.
Tak som úplne zanevrela na "celú rodinu", aj na všetko ostatné. Snažila som sa chodiť domov v dobe kedy som si bola istá, že mama je už dávno doma a Isaac mi nič neurobí. Celkom som sa zmenila. Vošla som do partie feťákov a alkoholikov, blicovala som, chodila po žúroch,... A stále to robím. Je mi jedno, kto na to čo hovorí. Je mi jedno, že mama je zúfalá, no na Isaaca nedá dopustiť. Keď Isaac povie, že si to bláznivé dievčisko musí kompenzovať, pretože žiarli, tak je to proste tak. Keď Isaac povie, že je všetko v poriadku a má sa radšej venovať jemu, tak je proste všetko v poriadku.
A tá moja partia? Všetci fetujú všetko možné od marišky, až po tablety do pračiek. Ja nedrogujem. Áno, pijem a často - len pod vplyvom alkoholu zabúdam na to, o čom nikto z nich nemá ani páru - ale nikdy by som si do organizmu nedostávala omamné látky. Cigarety, pravdaže, nepočítam.
I keď, nech sú akí sú, sú mojou rodinou. Najmä Samantha. Je mi ako sestra. Počúva ma, radí mi a ja za to na oblátku sa tvárim, že mi nevadí, keď si do žíl pichá kadejaké svinstvá.
A tiež Mike. Ten Mike, ktorému ako jedinému dovolím dotýkať sa ma. No tiež si do žíl pichá drogy. Má stavy, kedy len leží schúlený a celý upotený na posteli a trpí, pretože nemá peniaze na zaplatenie dílerovi. A inokedy, keď si pichne až veľa, robí hlúposti a nevie čo so sebou. Presne to sa stalo dnes večer. Rovno pred mojimi očami si vpichol do žily celú striekačku niečoho jemne sfarbeného do biela, vdýchol do seba koks a potom zmlátil v bare každého, kto sa na mňa pozrel. Strelila som mu facku, pred odchodom počúvala, ako ma miluje a ako mu týmto správaním ubližujem a ušla som od všetkých. Samantha sa ma snažila zastaviť, no dnes dostala len slabú dávku, takže jej odhodlanie dlho nevydržalo a vrátila sa k ostatným.
Nenávidím svoj život! Nenávidím to, že mi vlastná matka neverí, to, že ma otčim znásilňuje, to že točím školu, to, že som v partii tínedžerských závislákov a pomaly sa mi všetci pred očami zabíjajú a nenávidím každý deň, ktorý ešte prežijem, kým nebudem mať osemnásť. Ešte deväť mesiacov! Deväť dlhých, otrasných mesiacov!
Už dva roky si robím zásoby peňazí. V deň, kedy sa stanem plnoletou podpíšem zmluvu s organizáciou UNICEF, nasdnem na lietadlo a odídem pomáhať malým černoškom v Afrike. Zabudnem na všetko, čo tu za sebou nechám.
Na žiadosť @lovekatherine
Blog
Komentuj
6 komentov k blogu
1
lovekatherine
9. 3.marca 2013 20:36
jeeeeej ďakujem a budú aj ďalšie či nie?
Napíš svoj komentár