Chlapec s gitarou (IV.)

Raňajky som do úst vkladala len automaticky, mozog mi totiž dával výčitkami svedomia jasne najavo, aká som hlúpa.
Ako som len mohla zabudnúť na toto výročie najhoršieho dňa v mojom živote? Dobre, mám toho psychicky dosť, ale to ma neoprávňuje zabúdať na tak dôležité veci. Radšej by som zabudla pin kód svojho mobilu alebo kód kreditky.
Obliekla som sa, pripravila a za maminých "súcitných" pohľadov som nastúpila do svojho červeného kabrioletu. To auto milujem, aj keď som ho dostala od Isaaca na sedemnáste narodeniny, deň po tom ako ma znovu znásilnil. Áno, často to kompenzoval drahými darmi akoby mi za služby chcel zaplatiť. A mame to neprišlo podozrivé. Ale ja som väčšinu zbytočností dala na charitu alebo odniesla do záložne a peniaze dala Mikeovi na tie svinstvá, vďaka ktorým umiera a zároveň ešte žije.
V toto výročie otcovej smrti, vždy aspoň v ten deň idem poctivo do školy. Neviem prečo, veď vidieť ma už nemôže. A ani zachrániť z tohto "úžasného" života. No aj tak to robím. Aj keď v škole som celý deň bola naposledy asi pred mesiacom. Ešte dobre, že Isaac mi bez toho, aby mama niečo vedela, vybavuje ospravedlnienky. Zo školy mu vždy niekto volá, keď sa dlhšie neukážem a večer keď prídem domov na stole vždy nájdem ospravedlnienku. Vie všetko o mojom živote. O tom, že blicujem, aj o tom, v akej partii som. No nič nehovorí. Len ma vždy vyseká z problémov bez toho, aby som mu niečo povedala a bez toho, aby sa to mama dozvedela. Aj keby to vedela, je mi to jedno. No on vždy všetko zakecá tak, že ja som to vzorné dievča, ktoré jej o ňom len roznáša, že ma zneužíva. A dokonca, keď som takmer vďaka vymeškaným hodinám prepadla, podplatil moju školu, aby sa tak nestalo. Ale mne je to všetko jedno. Stále je to len hnusák, ktorý svadbou s mojou mamou dostal dve muchy jednou ranou.
Zaparkovala som na parkovisku, na mieste RESERVÉ a pradenie môjho autíčka upútalo zraky zopár študentov, ktorí stáli poblízku.
"Na čo tak pozeráte? To ste nikdy nevideli kabriolet?" zrúkla som na nich a zamkla auto.
"Vidíme ho tu len zriedkavo, keďže jeho panička je najväčšia flákačka na škole."
Prekvapene som sa za tým hlasom otočila.
O kapotu auta vedľa môjho sa opieral akýsi chalan s vlasmi sčesanými nabok a provokatívne nadvihnutým obočím. Z nosa mu vytŕčal piercing a na sebe mal značkovú koženú bundu. Vyzeral ako nejaký štvrták (jeho tvár mi bola akosi zvláštne povedomá).
"A čo je teba do toho, pankáč?" oborila som sa naňho a pohla som sa smerom k budove školy. Ešte som počula jeho tiché: "Jasné, ako vždy keď sa tu zjavíš po uhorskom roku." no odignorovala som to. Netuším, čo tým myslel...
Neušlo mi, ako som pútala zrak. A naozaj ma to rozčuľovalo. Odvšadiaľ sa niesli tiché poznámky: "Pozri, tá bohatá sa tu ukázala." alebo "Aha na tie džínsy, stavím sa, že nie sú zo sekáča." "A tá kabelka, vyzerá presne ako tá nová od Dolce and Gabanna." Alebo o tom aké mám dokonalé vlasy a hlúposti. Dobre, tak navonok som dokonalá, ale čo ma po tom? O nič z toho som neprosila a šmahom ruky by som sa všetkého vzdala za normálnu rodinu.
Keď som prechádzala po chodbe, občas som zahliadla zopár známych tvárí, ale vždy som sa otočila opačným smerom a kráčala ďalej. Načo by som si tu mala vytvárať priateľstvá, keď sem aj tak takmer nechodím? To je aj dôvod prečo nie som roztlieskavačka alebo nerobím nejaký šport. Nie že by ma to nebavilo. Všetko by sa skončilo ešte skôr, ako by som s tým poriadne začala.
Jeden deň tu dnes vydržím. Opäť sa tu zjavím až niekedy... hm, v januári, februári? Ktovie.
Keď nechodím do školy, tak zvyknem byť s mojimi feťákmi. Ak práve nefetujú, sú naozaj skvelí. Sme u niekoho doma, alebo v nejakom hotely (áno, všetko hradím ja ako najbohatší člen partie, ale nemám s tým problém, tie peniaze by som aj tak nevedela dobre zúžitkovať), jeme pizzu, pozeráme filmy, blbneme,... A momentálne teraz nikto z nich nevie, kde som. A ani to vedieť nebudú, keďže mobil mám pekne vypnutý naspodu kabelky.
Prvú hodinu, dejepis, som zvládla bez problémov. Sadla som si až na koniec, takže profesor si ma ani nevšimol a neskúšal ma.
A nejak tak podobne to šlo počas celého dňa. Keď som videla, že ku mne niekto kráča, záhadne som zmenila smer. Občas som zahliadla aj toho pankáča, ktorý sa ku mne ráno ozval. Akosi zvláštne na mňa pozeral, akoby čakal, kedy si na niečo spomeniem. Počas prestávok som uvažovala nad tým, čo budem robiť po škole. Domov určite nepôjdem skôr ako o desiatej večer.
A tak ma napadla jedna vec, ktorú som rozhodla aj uskutočniť. Neodradilo ma ani husté sneženie, zdvihla som strechu kabrioletu a šla som do kaviarne, kde som kúpila dve horúce čokolády, jednu minerálku a štyri čokoládové, teplé rožky, ktoré mi v aute príjemne rozvoniavali.
Je mi jedno, či to budem ľutovať alebo či to bude chyba. Mikeovi a ostatným sa budem ešte vyhýbať a domov určite nejdem. Takže mi ostáva už len možnosť s menom Remon. Ale... čo ak tam nebude? Čo ak v tejto chvíli už leží niekde zmrazený v márnici? Veď nemôže byť stále na tom istom mieste, najmä nie v tejto fujavici. Za pokus však nič nedám. Prinajhoršom zjem tie rožky sama.
Tak som pomaly v aute prechádzala po tej istej vyľudnenej ulici ako včera a počas dňa nevyzerala až tak hrôzostrašne.
Už zdiaľky som si pred kinom všimla sedieť postavu. A gitaru mala na kolenách. Je to možné? Naozaj tu stále je?
Na chvíľu som zastala blízko kina. Neušlo mi, ako zdvihol hlavu, no z tej diaľky nemohol rozoznať postavu za volantom. Natiahla som sa a dekou som prikryla kožené sedadlo spolujazdca tak, aby bolo celé zakryté. Ak si tu sadne, aspoň nič... nezašpiní.
Opäť som sa pohla, no tentokrát som zastala až rovno pred ním. Očami auto ostražito sledoval a keď ma zbadal, nadvihol obočie. Otvorila som dvere na strane spolujazdca.
"Nastúp." zakričala som a sama som sa cez klímu poriadne nepočula.
On si opäť prezrel moje auto.
"Čo tu robíš?" opýtal sa nechápavo a gitaru postavil do snehu, aby ma dobre videl. No inak sa ani nepohol.
"Nastúp si, Remon." zdôraznila som. Tentokrát na mňa len potichu hľadel tak, ako včera keď som ho tu našla. "Dopekla, Remon, okamžite nasadni do auta, pretože inak mám klímu pustené zbytočne a začína tu byť zima." vybuchla som, čo už našťastie zabralo.
"Si vážne divná." povedal, no vstal. Vzal gitaru a pred tým ako si vedľa mňa sadol ju jemne položil na zadné sedadlá. Neušlo mi, s akou úctou to urobil.
Keď nasadol, zabuchol dvere a striasol zo seba sneh. Mala som nutkanie chytiť sa za hlavu, no ovládla som sa.
Celý bol zmrznutý. Čudujem sa, že z nosa mu netrčia cencúle. No líca mal červené a podľa toho, ako sa zatváril sa mi asu zakrútila hlava, keď z tej zimy vošiel do vyhriateho auta.
Prišlo mi ho ľúto. Musí mať naozaj ťažký život a ja sa ešte sťažujem.
"Povedz mi niečo, čo neviem." podotkla som a natiahla som sa dozadu, odkiaľ som vybrala rožky aj čokolády. Jeden papierový pohár som mu podala, a aj celé vrecúško s rožkami. Pozrel sa na mňa ako na zjavenie, no v tých očiach som si všimla túžbu, ktorú venoval jedlu.
"Čo to má byť?" ozval sa zachrípnuto.
"To je horúca čokoláda a teplé čokoládové rožky. Nehovor mi, že to nemáš rád." zarazila som sa.
No on si podráždene povzdychol.
"Pýtam sa, prečo mi to dávaš. Veď som len bezdomovec, ktorého si včera stretla pri opustenej časti mesta."
"Práve si si odpovedal." pokrčila som ramenami.
Na chvíľu nastalo ticho. Očami striedavo hľadel raz na jedlo - snažil sa zakrývať túžbu, no nedarilo sa mu to - a na mňa - na mňa pozeral, akoby som ho vystavovala najväčšiemu boju v jeho živote. Nakoniec však podľahol, akosi zvláštne zavrčal a otvoril sáčok.
S úľavou som si vydýchla.

Venované @lovekatherine (opäť , @1dada5 & @bebubi

 Blog

15 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu