Bol tak zabratý do jedenia, že si ani nevšimol, ako zamyslene si ho obzerám. A ja som videla každé slastné povzdychnutie, keď pocítil chuť čokolády, každé zjedenie omrviniek aj to, ako privrel oči. A odrazu len prekvapene siahol do vrecúška a nevytiahol z neho nič. Urobil to opäť a potom na mňa vrhol ospravedlňujúci pohľad.
"Prepáč, tam boli asi aj tvoje, však?" spýtal sa hanblivo a oblizol si pery.
To gesto vo mne vyvolalo to, že som sa zahniezdila na sedadle.
Prečo si oblizuje pery v prítomnosti dievčaťa? I keď to asi neurobil vedome alebo schválne. No stále sa to počíta! To nikdy nerandil alebo čo? Moment... možno naozaj nikdy s nikým nechodil. Pochybujem, že v takomto stave by ho niekto chcel... Ok, zas to moje mršstvo. Musím prestať, veď o ňom nič neviem!
"Ehm, nie, nie. Si ešte hladný?" uhla som pohľadom, aby si náhodou nevšimol jemný rumenec, ktorý zalial moje líca.
"Nie." zaklamal. "Som šokovaný."
"Dobre. Poznám jednu reštiku ďalej odtiaľto. Zapni si pás." nariadila som mu a sama som urobila to isté.
Ani neprotestoval, len si povzdychol a zapol pás. Neubránila som sa úsmevu. Očividne mu už došlo, že so mnou sa hádať je zbytočné. A to ma vidí len druhýkrát v živote.
Keď sme vyštartovali, len potichu hľadel za tým kinom a potom sa otočil dopredu. Neušlo mi, ako si prezeral interiér môjho auta. A ten pohľad som nedokázala rozlúštiť.
"Vysvetlíš mi už, prečo to robíš?" opýtal sa po chvíľke.
Podráždene som silnejšie stisla volant.
Prečo sa musí toľko vypytovať? Nech je radšej len ticho vďačný, za to mu pre zmenu budem vďačná ja.
"Ja neviem, Remon." zašepkala som a tvárila som sa, že ma niečo zaujalo na ceste pred nami.
"Si iná ako ostatní." podotkol a čosi nežné v jeho hlase ma donútilo opäť sa naňho pozrieť.
Hľadel dopredu, no keď som sa otočila, na krátko sa na mňa s vďakou pozrel.
"To sa nebojíš, že ťa odveziem niekam do útulku alebo niečo podobné?" opýtala som sa, pretože mi tá chvíľka pripadala trápna.
Neviem, či by som nastúpila do auta k niekomu cudziemu. Ale zase keby som nemala už nič, tak by mi to asi bolo ukradnuté, čo sa stane. Preto ku mne nastúpil? Vidí to rovnako?
"A urobila by si to?" odpovedal protiotázkou. Ale vystihol ju dobre.
Urobila by som to? Asi nie. Aj keď jemne zapácha, je špinavý a má roztrhané šatstvo, namiesto toho ho beriem do reštaurácie. Tým ho zbavím aspoň jedného problému, hladu. Je to blbé, ak sa zaňho začínam cítiť zodpovedná? Áno, to teda je. Nemám s ním predsa nič spoločné!
"Neviem." zamrmlala som zamračene.
"Je niečo, čo aj vieš?" opýtal sa ironicky, čím ma dosť vytočil a zazrela som naňho.
"Viem, že ak budeš hrubý, tak ťa vysadím za cesty."
To naňho zapôsobilo tak, že hneď stíchol. No periferným videním som zazrela, že sa usmieva. Výborne, tak jemu je to ešte aj vtipné. Vagabund jeden!
Keďže cesta odtiaľto do reštaurácie Extra je vcelku dlhá, ticho vydržalo len chvíľu. A kto ho asi tak narušil? Moja zvedavosť, ktorá mi až drala jazyk.
"Bol si od včera celý deň aj noc tam pred kinom?" opýtala som sa skôr, než som si stihla uvedomiť, že sa to pýtam nahlas.
"Nie, veď by som mal omrzliny."
"A kde si bol?"
"Aha, takže ty klásť otázky môžeš, ale ja nie?"
Zahryzla som si radšej do jazyka. On sa vážne nevzdá?
Neodpovedala som, no pre zmenu nedokázal mlčať on.
"Urobme kompromis." ozval sa diplomaticky.
"Aký?" nadvihla som naňho obočie.
Zastali sme na križovatke, takže som naňho spýtavo pozrela.
"Dohrajme našu včerajšiu hru na odpovede."
"Pokiaľ si dobre spomínam, ty si ju včera ukončil tým, že si neodpovedal. Čiže mi odpovedz teraz." mala som chuť samoľúbo sa usmiať, no odolala som.
Špina na jeho tvári neustále pútala môj zrak. Takto s ním predsa nemôžem vojsť do reštaurácie. Budeme si musieť urobiť menšiu zastávku na benzínke.
Zatváril sa porazenecky. Ale no a čo? Má, čo chcel!
"Fajn, prespal som v suteréne toho kina." stisol zuby.
"Pýtaj sa." vyzvala som ho a otočila som sa.
Akurát vtedy naskočila zelená, čiže som mala dobrý dôvod nehľadieť mu do tváre pri otázke.
"Prečo ma berieš do reštaurácie?"
"Pretože si hladný." vyhla som sa priamej odpovedi.
"Ty kľučkuješ!" obvinil ma rozhorčene. "To nie je v pravidlách!"
"Máš sa pýtať konkrétnejšie." nevinne som pokrčila ramenami.
"Dobre, takže toto svoje kolo nulujem a idem ešte raz."
"Nejdeš! Pýtal si sa? Pýtal! Som na rade ja. Neporušuj pravidlá svojej vlastnej hry."
Je možné, že ma baví takto sa s ním naťahovať?
"Keď už sme pri tom, aké sú vlastne pravidlá?" pousmial sa a prepaľoval ma pohľadom. Musela som sa od neho odvrátiť.
Nie, už sa naňho ani nepozriem!
"Hovoriť pravdu, dávať konkrétne otázky a dodržiavať striedanie pýtania sa." odrapotala som a on sa zasmial. Skutočne, úplne nádherne, až mi to vyvolalo zimomriavky.
Došľaka, čo so mnou je?
"Takže ideš."
"Ako si sa do toho kina dostal?"
"Otvoril mi vrátnik."
Prekvapene som nadvihla obočie.
Je normálne, aby vrátnik pustil dovnútra bezdomovca? Nie je tam tak náhodou práve preto, aby sa dnu nik nedostal?
"Prečo si za mnou dnes prišla?"
Chvíľu som ostala zarazene, potichu hľadieť.
Nemôžem mu povedať, že mi ho prišlo ľúto. To by sa ho dotklo, viem to podľa seba. A že som bola zvedavá či ešte žije? To je tiež odporné. Musím si zvoliť pevnejší ľad...
"Pretože ma včera zaujalo to tvoje hranie."
Polovičná pravda, ale stále je to pravda, čiže sa ráta. "Ako to, že ťa vrátnik pustil dnu?"
"Môj otec bol kedysi jeho kolega, takže John mi občas dáva niečo na jedenie a každý večer ma púšťa spať do suterénu."
Ten minulý čas mi až rezal uši, pretože ho veľmi dobre poznám. Okamžite som sa naňho pozrela.
"Bol?"
Chvíľu zvažoval, či mi odpovie, keďže s otázkou bol na rade on, no nakoniec prikývol.
"Zomrel pred rokom na rakovinu pľúc."
Venované @leeav @idada5 @bebubi & @lovekatherine Nejako mi pribúda zoznam ľudí, komu je každá časť venovaná xD
Blog
Komentuj
10 komentov k blogu
1
ladyfox
24. 3.marca 2013 15:58
čože?! dočerta, ten koniec, musíš to hneď dopísať
7
celá táto séria síce obsahuje hrozne veľa gýčov a je totálne prirovnateľná k evitovke, ale táto časť je dobrá. má to dobrý nápad, už len to lepšie napísať..
Napíš svoj komentár