Chlapec s gitarou (VI.)

Nezmohla som sa na slovo.
Očividne ma s ním spája viac, ako si myslím. Stratil otca rovnako ako ja!
"To ma mrzí." zašepkala som šokovane a vôbec som si nevšímala cestu, hoci som sa tak tvárila.
"Si v poriadku?"
Áno, dokelu, jeho očiam nič neujde!
Pochytilo ma nutkanie vytiahnuť cigaretu a zapáliť si. No nesmiem. Vydržím na benzínku.
"To je tvoja otázka?" vykľučkovala som opatrne.
"Nie. Moja otázka je..." na chvíľu sa zamyslel, no potom sa mu zlomyseľne zaleskli oči. "ako sa voláš?"
Porazenecky som si vzdychla.
"Roxette, ale väčšinou ma volajú Roxy."
"Pekné. Prečo si mi svoje meno nepovedala už včera?"
"Pretože som netušila, že sa ešte niekedy stretneme, Remon." priznala som a práve vtedy som zbadala čerpaciu stanicu. Zaparkovala som tam a on pochybovačne nadvihol obočie.
"Potrebuješ natankovať?" jeho hlas znel akosi zvláštne.
"Nie. Potrebujem si zapáliť a ty sa potrebuješ umyť." usmiala som sa a vystúpila som bez toho, aby som počkala na jeho reakciu. Až po chvíli kráčania som si uvedomila, že nepočujem ďalší škripot topánok na snehu. Otočila som sa a on stále sedel na sedadle.
Nechápavo som sa teda vrátila k autu a otvorila som mu dvere.
"Vieš, malo by to byť naopak, ty ty by si mal otvárať dvere mne." podotkla som a až tak som si všimla tú náhlu neprístupnosť v jeho tvári.
"Odvez ma naspäť." povedal hrubým hlasom a ani sa na mňa nepozrel.
"Čože? Prečo? Čo to má znamenať?" vyvalila som naňho oči.
Zbláznil sa? Prečo tá náhla zmena?
"Odvez ma ku kinu, Roxette." vyhlásil rozhodnuto a až tak sa na mňa pozrel.
V jeho zelených očiach som videla truc a strach. Ale dokelu, strach z čoho? Z ľudí?
"Remon, neboj sa, nik ťa nepošle do útulku." hádala som.
"Na nejaký útulok kašlem." vyštekol a ja som o krok ustúpila. Povedal to s takou hrozbou, až som sa zľakla. Netušila som, že on je schopný reagovať takto grázlovsky.
Došlo mu to a zatváril sa o trochu prívetivejšie.
"Prepáč. Proste ma len odvez späť. Ďakujem za rožky, za čokoládu aj za to, že som sa zohrial v tvojom aute. Ale chcem sa vrátiť."
"Nie, dokým mi nepovieš, prečo nechceš ísť do tej budovy." ukázala som za seba a vyzývavo som sa oprela o otvorené dvere. Snehové vločky mi padali do tváre, no bolo mi to úplne jedno. Z tejto pózy sa nepohnem dovtedy, dokým mi to nevysvetlí.
Ostýchavo sa pohniezdil na sedadle a prameň polepených vlasov mu vyliezol z čiapky.
A vtedy mi to došlo.
"Čože? Ty sa nechceš ísť umyť?" vyhŕklo zo mňa a on na mňa vrhol varovný pohľad.
"Môžeš to kričať ešte hlasnejšie?"
"To si zo mňa robíš srandu, však, Remon?" rozosmiala som sa.
Tak tento vtip mu skutočne vyšiel.
Stále so smiechom som sa pozrela do jeho otrávenej tváre a smiech ma prešiel. "Preboha, ty to myslíš vážne." uvedomila som si.
"To teda myslím." prikývol a radšej uhol pohľadom. Pre jeho dobro, urobil naozaj dobre, pretože som vybuchla.
"Tak toto nie, môj milý! Z toho auta hneď teraz vylezieš, pretože máš len dve možnosti. Prvá, nechám ťa tu napospas osudu a odídem, a druhá, pekne sa umyješ, pôjdeme ti kúpiť nejaké normálne a hlavne čisté oblečenie a pôjdeme do reštaurácie. Neurobila som toto všetko preto, aby si mi teraz zahlásil, že ako decko trucuješ. Takže vystúp." tvárila som sa nekompromisne a uhla som od dverí, aby mohol vystúpiť.
"Roxy..."n začal kajúcne a ani sa nepohol.
"Vypadni z môjho auta!" zvýšila som tón hlasu, aby mu došlo, že to myslím naozaj vážne.
Ešte chvíľu na mňa hľadel, akoby hľadal akýkoľvek náznak zaváhania a potom vystúpil. Ja som zabuchla dvere.
"Nemôžeš ma tu len tak nechať. Veď sme mimo akejkoľvek civilizácie!"
"Nemôžem? Tak sleduj."
Obišla som pomaly auto a otvorila som si dvere na strane vodiča. Už som takmer sedela na sedadle, keď ma zastavil jeho naliehavý hlas.
"Nie, počkaj!"
"Áno?" vystúpila som a vyzývavo som naňho nadvihla obočie.
"Dobre, pôjdem sa umyť. Nechápem, ako som mohol natrafiť na takú mrchu! Prečo radšej včera nešiel okolo nejaký kňaz? Všetko by bolo..." jeho hlas postupne mizol, ako sa otočil a sám kráčal do budovy s nápisom Pokladňa.
Sama sebe som sa zasmiala.
Som naozaj blázon. Záleží mi na tom, aby jeden bezdomovec bol čistý a najedený. Očividne bude ťažké donútiť ho do všetkého, čo plánujem. Ak mám odrazu také sklony pre charitu, mala som radšej vypísať šek pre nejakú organizáciu. To by bolo jednoduchšie.
Videla som, ako vošiel dnu a ako znechutene a podráždene sa zatvárila predavačka, keď si ho obzrela. Nebolo ťažké domyslieť si čo jej asi tak napadlo. Bezdomovec príde na opustenú čerpaciu stanicu a pýta sa, kde sú toalety.
Pohla som sa čo najrýchlejšie dnu.
"My nie sme charita, pane. Opusťte tieto priestory, prosím." mračila sa mladá predavačka za pultom.
"Ale ja som.." nedokončil Remon, pretože mu došli slová.
"On je tu so mnou. Tam máme zaparkované auto." ukázala som za seba a ona sa pozrela na môj kabriolet. Nechápavo nadvihla obočie, no nič nepovedala.
"Takže kde sú tie toalety?" opýtal sa Remon sebavedome a ja som potlačila úsmev.
"Na konci chodby." odpovedala predavačka, no zrak nespúšťala zo mňa.
Remon prešiel na koniec chodby a stratil sa vo dverách.
"A ja vás poprosím jeden zapaľovač." ironicky som sa na ňu uškrnula a ona vybrala škatuľu so zapaľovačmi.
Hneď navrchu mi bil do očí jeden s krásnou gitarou. Neodolala som sa vytiahla som ho.
Keď som zaplatila, predavačka fľochla pohľadom k toaletám.
"Prečo je špinavý bezdomovec s takou krásnou slečnou?" nadvihla obočie a rukou si prehrabla krátke blonďavé vlasy, akoby hovorila o sebe.
"Pretože je to môj starý známy a ja mu musím pomôcť." "milo" som sa usmiala.
Práve vtedy vyšiel Remon a podišiel ku mne. No neušlo mi, ako sa stránil pohľadu na mňa. Hlavu otáčal pomimo, aby som ho nevidela.
"Ideme?" opýtal sa zastreto a pohol sa smerom k východu.
"Počkaj." zastavila som ho a za rukáv na dotrhanom kabáte som ho k sebe otočila.
Tvár mal len o trošku čistejšiu, skutočne bolo to len o trošku lepšie.
"Ty tvrdohlavec." pokrútila som hlavou a schmatla som ho ešte viac. Začala som ho ťahať k toaletám a ignorovala som nesúhlas predavačky.
"Prestaň! Pusť ma!" vytrhol sa mi a prekvapene si pošúchal ruku. Očividne ho moja sila prekvapila.
"Fajn. Maj sa, zbabelec." otočila som sa na odchod, no zastavil ma.
"Nie, nechoď! Dokelu, ja ťa neznášam!" rozhorčene na mňa zagánil.
Usmiala som sa.
"City mi môžeš vyznávať neskôr. Poď!" opäť som ho schmatla a ťahala na toalety.
Vošli sme a ja som zavrela dvere.
Až tak som si všimla, v akom úzkom priestore sme sa to ocitli.
Výborné. Práve som vošla na WC-ká s chalanom a ešte som aj zamkla. Som ja normálna?

Táto časť je venovaná všetkým, ktorým sa to páči. Dúfam, že aj po prečítaní sa vám bude stále páčiť A ďakujem, že to vôbec niekto číta

 Blog

20 0 0 0 0

Komentuj

11 komentov k blogu