Je to jednoducho hlupák! Človek mu chce pomôcť a on sa chová, akoby všetko na svete sa schovávalo v tej špine, ktorou je pokrytý. Alebo možno má pocit, že keď bude čistý, bude akoby nahý? Každopádne to zistím.
"Daj si dolu čiapku aj kabát." nariadila som mu a až tak mi došlo, ako to asi vyznelo. Sme zamknutí na toaletách a ja mu poviem, aby si vyzliekol kabát?
Ale veď čo? Ja viem prečo to robím.
Začala som si rozopínať vetrovku a on vystrašene vydýchol.
"Prečo?" opýtal sa nechápavo, no ani sa nepohol.
"No prečo asi? Pretože keď sa budeš náhodou hádzať, aby som ti nezmočila kabát, ty tupec." oborila som sa naňho a svoju vetrovku som zavesila na kľučku dverí. Oprela som sa o ne a čakala som, kým mu dôjde, že to myslím naozaj vážne a tým, že na mňa bude zazerať ma neobmäkčí. Nakoniec som sa aj dočkala a rýchlo zo seba zhodil kabát.
Buď je on typ človeka, s ktorým sa dá ľahko manipulovať alebo som ja taká neoblomná a drzá. Alebo žeby oboje?
Pod kabátom mal sivú mikinu, ktorá bola asi kedysi biela, no čas sa na ňu poriadne zapísal. A vlasy mal polepené a plné špiny. Neušlo mi, že konce má úplne čierne a postupne mu to bledne, až na vrchu má jemne blond. On je blonďák? Tak toto rozhodne musím zistiť!
"Ehm, musím si ísť pre kabelku, mám v nej možno malé šampóny z hotelov a kefu. Skús odtiaľto zdrhnúť a... ou, veď vlastne nemáš kam ujsť. Sme uprostred ničoho a gitaru máš v mojom aute." sebavedome som sa uškrnula a keď som vychádzala, počula som šomranie a následne buchnutie. Znelo to, akoby udrel do steny.
Prebehla som okolo nechápavej predavačky.
"Udržte ho tam a dám vám desať eur." zakričala som smerom k nej a vybehla som von.
Vie, že sa nemá odtiaľto ako dostať, ale možno bude taký naivný a skúsi to... Dobre, je rozhodne zbabelý a tvrdohlavý, no naivný nie je. Aspoň dúfam.
Keď som otvorila dvere kabrioletu, na sedadlo mi dopadol sneh zo strechy.
Ako len ja neznášam zimu! Chcem leto! Chcem sa počas školských dní rozvaľovať na pláži, jesť nanuky, popíjať chladené pivo a vstrebávať do pokožky bronz. Spomínam si na minulé leto.
Keď sme s Mikom nahý behali po piesku, skákali z útesov do mora a sledovali západ Slnka. Vtedy si ešte nepichal nič, len fetoval. No čím dlhšie spolu sme, tým horšie na tom je. A rozísť sa s ním nemôžem. Je na mňa veľmi namotaný a bojím sa, aby si neublížil. Ktovie, čo robí teraz, keď o mne nič nevie. A popravde, momentálne to vedieť nechcem. Musím vyriešiť Remona, až potom sa budem zaoberať Mikom.
Prehrábala som sa v kabelke a našťastie, našla som tam dva malé hotelové šampóny, tri malé tekuté mydlá a papierové vreckovky. Výborne, presne pre takéto prípady je potrebné nosiť v taške kadečo, pretože človek nikdy nemôže vedieť, kedy sa mu čo zíde.
Schňapla som celú kabelku a vbehla som opäť do pokladne. Tá predavačka stála za pultom a keď ma zbadala, ukázala na dvere toaliet.
"Zamkla som ho a kľúč dala krížom, takže s von nedostane."
"Skvelá práca." pochválila som ju a z peňaženky som vybrala 10 eurovku, ktorú som hodila na pult. Neobzrela som sa, len som rovno šla k toaletám.
Kľúč bol v dierke skutočne otočený krížom a nevidela som, že by Remon kládol nejaký odpor.
Skutočne z neho nemôžem. Keby mne toto niekto urobil, asi by som protestovala a búchala do dverí až dokým by ma nepustili von. A on si na mňa len tak čaká.
Vošla som dnu a zamkla som nás.
Remon stál bokom ku mne a pohľad upieral do zrkadla. Rukami sa opieral o umývadlo a keď som zamkla, so stisnutou čeľusťou sa ku mne otočil.
"Dovolím ti robiť so mnou čokoľvek, ak mi povieš, prečo ti tak záleží na tom, čo so mnou je." prehovoril nekompromisným hlasom a pozrel sa mi rovno do očí.
Dobre, očividne si vie aj on dupnúť, keď chce.
Hlasno som prehltla a položila som kabelku k umývadlu. Začala som z nej všetko vyberať a aj keď som naňho nehľadela, vedela som, že on na mňa áno.
"Pretože kedysi som bola tiež v podobnej situácii ako ty." povedala som potichu. "Strč hlavu do umývadla."
Nadvihol obočie, no poslúchol. Keď som mu na vlasy pustila studenú vodu, začal sa mykať.
"Dofrasa, to je ľadové. Vypni vodu! Vypni vodu!" protestoval a chcel sa zdvihnúť, no bránila som mu v tom.
"Nie. Len to vydrž. Pre krásu sa trpí." šťuchla som ho do chrbta a začala som mu umývať vlasy. Už viac nemal námietky, hoci sa triasol. Nie že by mi to bolo jedno, ale naozaj to musí vydržať. Vynahradím mu to, keď pôjdeme nakupovať.
Nakoniec som mu na vlasy použila všetky šampóny a podarilo sa mi dostať z nich všetku špinu. Bolo však zvláštne, že mal vlasy prečesané, i keď špinavé.
Zdvihol sa a otriasol hlavou ako pes, čím zopár kvapiek vody dopadlo aj na mňa.
"Héj!" ohradila som sa, no keď sa na mňa s pobaveným úškrnom pozrel, zasmiala som sa.
Šla som ešte popýtať od predavačky hocaký uterák a keď mi dala svoj, Remon sa doň utrel.
Skutočne má blond vlasy. Úplne prirodzenej, svetlej farby. Bolo až zvláštne sa naňho pozerať ako na blondiaka, keď som ho spoznala ako tmavovlasého.
"Na čo sa tak pozeráš?" všimol si môj ohromený pohľad, keď si uterák prehodil cez krk.
Neovládla som sa, podišla k nemu a rukou som mu vošla do vlasov. Mal ich hebké a zvláštne, že aj prečesané. Akoby ešte nedávno sa o nich staral.
"Si blondiak." zašepkala som a on sa na mňa v zrkadle pozrel.
"Áno."
Neušlo mi, ako zdvihol ruku, akoby sa jej chcel dotknúť tej mojej, no v poslednej chvíli si to rozmyslel a prehrabol si vlasy.
"Ehm, ešte tvár a môžeme ísť nakupovať." prebrala som sa odstúpila od neho.
"Nechaj tak, ja si ju umyjem sám." povedal a vzal mi z rúk mydlo.
Mala som nutkanie povedať mu: No vidíš koľko sa toho dá, keď sa chce. no ovládla som sa.
Po pár krátkych minútach už na mňa hľadel chalan s tou najkrajšou tvárou pod Slnkom a klamala by som, ak by som tvrdila, že sa mi nerozbúšilo srdce.
Pokožku mal farby kontrastujúcej s farbou vlasov. Oči mu žiarili a plné pery sa takmer usmievali, ako videl, ako naňho vyvaľujem oči.
Zhlboka som sa nadýchla a snažila som sa skoncentrovať, no nedalo sa to. Ešte nikdy sa mi nestalo, že by ma ohúril krásou nejaký chalan. A Remon ma zatiaľ ohúril vo všetkom. Tým, ako začal spievať, a tým ako sa dokáže zmeniť na takého fešáka. Skutočne ma zaujíma, prečo je taký. Plný prekvapení.
"Ehm.. Uf, umy si ešte ruky a príď do auta. Musím... musím si zapáliť." ledva som zo seba dostala a už aj som so svojimi vecami trielila von. Ignorovala som uprený pohľad predavačky a vybehla som na studený vzduch, ktorý mi v prvej sekunde šľahal do tváre.
Až von som si obliekla kabát a čo najrýchlejšie som si zapálila cigaretu zapaľovačom s gitarou.
Nie, toto sa nemalo stať. Mal byť radšej škaredý a hnusný. Nie, on musí byť krásny blondiak s prenikavým pohľadom, úžasným hlasom a talentom na hudbu.
Očividne niekto tam hore ma má asi poriadne v zuboch.
Tak, tu je ďalšia časť Opäť dúfam, že sa páči (A)
Blog
Komentuj
12 komentov k blogu
1
lexiee
1. 4.apríla 2013 14:16
jasné, že sa páči! Dievča, ty máš talent!
Napíš svoj komentár