Dobre viem, že nie je normálne, aby som platila oblečenie neznámemu bezdomovcovi, ktorého som spoznala včera večer. Ale omnoho radšej dám tie peniaze na značkové oblečenie človeku, ktorý to potrebuje, ako na drogy pre Mika a ostatných.
"Roxy?" opýtal sa potichu, čím ma vytrhol z uvažovania.
"Hm?" zamrmlala som a rukou som si podoprela hlavu.
Len prosím, už žiadne blbé hry na otázky. Je to síce dobrý spôsob na získanie pravdy a odpovedí, no už ma to nebaví.
"Naozaj si povedala, že si kedysi bola v podobnej situácii ako ja?"
"Áno, presne to som povedala."
A teraz to začínam ľutovať. Vyzerám na to, že sa o tom chcem baviť? Povedala som to lebo sa pýtal a inak by mi nedovolil umyť ho. Ale rozoberať to skutočne nechcem.
Na moje veľké prekvapenie bol ticho. Počula som, ako pomaly dýcha, no neozval sa. Asi mu došlo, že táto téma je krehký ľad a nechce ma vyprovokovať.
Za toto má u mňa veľký červený bod.
Ale som skutočne odporná. Ja z neho dostávam odpovede na všetko, čo ma zaujíma a nezáleží mi na tom, či ho odpoveď na otázku netrápi. A on ma do ničoho nenúti, hoci očividne ho veľa zaujíma.
Povzdychla som si a vošla som do kruhového objazdu.
"Keď som mala sedem rokov, zomrel mi otec. S mamou sme nevedeli poriadne vyžiť z jej učiteľského platu a žili sme nejaký čas v poriadnej biede." vyriekla som potichu.
Kým som rozprávala, nepozerala som sa naňho, snažila som sa sústrediť na cestu. Preto mi neušla tabuľa so šípkou doprava a s nápisom Nákupné centrum Cappito. Odbočila som tam a až moje slová reagoval.
"Ako zomrel tvoj otec?" opýtal sa súcitne.
Z toho tónu som pochopila, že presne vie, ako sa cítim. Konečne niekto, kto ma presne chápe. Aj keď uňho je to dosť čerstvé.
"Bol hasič a zomrel pri zásahu v rodinnom dome. Zachránil nejaké dieťa a keď chcel zachrániť ďalšie, spadol na nich strop."
Všetko som to mala pred očami, hoci som pri tom nikdy nebola. Ocko, ako sa vnára do hustého dymu a odrazu len vidieť prach a počuť padnutie strechy. Pre mňa najtraumatickejšia predstava vôbec. Oproti tomuto je napríklad predstava Isaacových rúk na mojom tele slabý odvar čaju.
"Tvoj otec bol hrdina."
Cítila som, že na mňa hľadí a keď som sa naňho pozrela, v očiach mal slzy.
Áno, je to smutné, ale prečo je práve jemu do plaču?
"Hovoríš to, akoby..." nedokončila som, pretože som to nedokázala vysloviť. A jeho tvár mi jasne navrávala, že ani nemusím.
Len si odopol kabát, vydvihol mikinu a tričko a mne sa naskytol pohľad na viac vecí naraz.
Prvá, hoci bol špinavý, videla som hnedý odtieň jeho pokožky. Akoby sa často len tak opaľoval.
Druhá, mal tehličky! Skutočne, jeho brucho bolo krásne vypracované a tvarované akoby dlhé roky posiloval. To o niečom svedčí.
Tretia, nad pravým driekom mal tetovanie! Stálo tam: Every things happens for a reason a mal to vytetované nejakým ozdobným písmom.
A štvrtá, tá ktorú mi asi chcel ukázať, na ľavom drieku a mu od lemu riflí až k chrbtu tiahla jazva. Očividne popálenina.
"Preboha." šokovane som vydýchla, pretože mi začalo dochádzať, kam mieri. Okamžite som sa otočila na cestu, aby sme niekam nehavarovali.
Rýchlo som vošla do podzemného parkoviska a zaparkovala som na prvé miesto, ktoré som videla voľné.
Až tak som si oprela hlavu o volant a zavzlykala som.
"Ty si ten chlapec, ktorého otec zachránil." zašepkala som.
"Dovoľ mi, povedľa ti ako to všetko bolo." ozval sa prosiaco a keď som nijako nereagovala, spustil: "Boli sme s mojou sestrou Kelly a s opatrovateľkou v našom dome. Rodičia boli na nejakom večierku alebo kde, už si to nepamätám presne. Naša opatrovateľka bola už stará, nemali sme ju radi. A zlyhávala jej pamäť. Žehlila niečo, no Kelly ju zavolala, aby jej šla prečítať rozprávku na dobrú noc. Tak položila žehličku žehliacou časťou na tričko a to po chvíľke vzbĺklo. Ja som bol na poschodí vo svojej izbe, trucoval som, pretože mi opatrovateľka nedovolila pozvať si na večer kamarátov. Hral som nejakú hru a počúval som valkmen, keď odrazu som pocítil zápach spáleniny a štípali ma oči. Okamžite som bežal dolu a uvidel som, ako sa pestúnka snažila dekou zahasiť oheň, no už bolo neskoro." na chvíľu sa odmlčal a zhlboka sa nadýchol, aby pokračoval. Vedela som, že teraz príde to hlavné. "Chytila sa jej ruka a pred mojimi aj Kellynými očami zhorela zaživa. Nemohol som ju zachrániť, pretože som musel držať Kelly. Hádzala sa, kričala a zvierala svojho plyšáka tak silno, až sa roztrhol a tá biela náplň sa rozpŕchla všade naokolo. Kým sme sledovali ako opatrovateľka horí, oheň sa rozniesol po záclonách aj nábytku. Celý dom bol zahalený v hustom dyme a nevedeli sme dýchať, ja som sa dusil a Kelly omdlela. Snažil som sa ju prebrať, no nepodarilo sa mi to. Tak som ju vzal do náručia, ale ako taký malý fagan som sa s ňou ďaleko nedostal a obaja sme spadli. Potom mám tmu, a potom si spomínam už len na ten hojdavý pocit, keď ma niekto niesol na rukách a na tvár toho muža. Mal hasičskú prilbu a na tvári popol. Ale videl som znamienko nad jeho perou. Keď zbadal, že som sa prebral, povedal mi že budem v poriadku a že zachráni aj moju sestru. A za tým už vidím len ako sa celý dom zrútil a nastala panika.
Celú dubu som ho počúvala so zatajeným dychom a nedokázala som sa naňho pozrieť. Keď však spomenul znamienko, okamžite som sa k nemu otočila.
V tej nádhernej tvári mal bolesť a smútok a vyzeral akoby to celé opäť prežíval. Na konci sa mu už zlomil hlas a vložil si tvár do dlaní.
Áno, trpím, pretože zomrel môj otec. Ale on musí trpieť viac! Veď videl ako zhorela jeho pestúnka a videl ako sa zrútil dom na jeho malú sestričku Kelly. A ja vôbec nemám ani najmenší dôvod hnevať sa naňho.
"Remon." len toľko som zo seba dostala a oči sa mi zaliali slzami.
Som dievča, ktoré neprejavuje svoju bolesť a slabosť navonok, ale na svete je len jeden dôvod, kvôli ktorému sa nedokážem ubrániť slzám. Môj otec.
A tak som sa s hlasnými vzlykmi rozplakala. Bolesť sa proste vyplavila von v obdobe sĺz. A bolo mi jedno že slzy stekajú na drahý interiér auta.
Netuším, či sa jednoducho len cítil hlúpo, ale videla som periferným videním ako prekvapene zdvihol hlavu. Očividne ho šokovalo, že takú skalu ako som ja uvidí niekedy plakať. Ale potom sa otriasol, nahol ku mne a objal ma. Voňal po hotelovom šampóne a mydle, no bola to príjemná vôňa, lepšia ako ten pach z ulice.
Také objatie som zažila prvýkrát v živote. Nesnažil sa ma utíšiť alebo mi trepať hlúposti, len ma zvieral v náručí. Veľakrát som bola objímaná, no len tak sucho a rýchlo ostatnými z partie. A pri Remonovi som len z toho gesta vycítila neskutočný prílev emócií. Nemusel nič povedať, cítila som, že je pri mne a že ma nenechá len tak.
Áno, aj takto sa dá bez zbytočných slov otvoriť bezdomovcovi, ktorého poznáte ani nie 24 hodín a ktorý s vami sedí vo vašom drahom aute a rozpráva vám, aký hrdina bol váš otec, keď ho zachránil.
Táto časť sa mne osobne veľmi páči (A) Tak dúfam, že aj vám bude
Blog
Komentuj
8 komentov k blogu
1
1dada5
3. 4.apríla 2013 14:08
ja túto časť beriem všetkými piatimi
6
to som rada a teraz som vypísaná, takže ak sa mi bude chcieť tak zajtra vám sem pridám ďalšiu časť
7
predpokladala som úplne niečo iné. milujem ťa, od tejto chvíle, navždy! úžas.
8
Joooj teraz si to zabila (ach) viac klišé pokope sa už nedalo asi dať.
Napíš svoj komentár