Ale na druhej strane som ešte sprostejšia. Premýšľam nad ním, keď sedím v aute s Mikom. Mala by som ho jednoducho vypudiť zo svojej mysle a aj naďalej žiť to peklo ako doteraz. A to aj urobím.
"Počúvaš ma vôbec?" luskol mi Mike pred očami, až som nadskočila.
"Prepáč, na chvíľku som sa zamyslela. Čo si to hovoril?" zatvárila som sa, akoby bolo všetko v poriadku. Respektíve tak, ako doteraz.
"Čo to s tebou je? Celú dobu si akási divná." zatiahol pochybovačne a ja som nahnevane stisla čeľusť.
Prečo práve dnes sa zaujíma o to, aká som?
Keď som mlčala - nechcela som naňho vybehnúť, tak som radšej bola ticho -, prilial olej do ohňa.
"Má to niečo spoločné s tým čudákom, s ktorým si tam vysedávala?" vyštekol a otočil sa dopredu.
"Ideš mi robiť ďalšie scény?" precedila som pomedzi zuby a snažila som sa čo najviac venovať pozornosť ceste pred nami.
Už bola tma a snežiť prestalo. No na cestách bol jemný poprašok. Očkom som si všimla čas na prístrojovej doske. 20:43.
"Len mi povedz, prečo si bola na večeri s celkom neznámym mužom. A k tomu si mala vypnutý telefón." Cítila som na sebe jeho uprený pohľad.
"Nebol neznámy. A nemám prečo ti hovoriť o každom svojom kroku. Prestaň byť taký majetnícky! Nie som predmer, ani majetok, ktorý ti patrí, pochop to už konečne!" oborila som sa naňho podráždene a pevne som dúfala, že nevidí, ako sa mi od hnevu trasú ruky.
Náhle sa trochu uvoľnil. Natiahol ruku a vzal tú moju, aby sme si preplietli prsty. Cítila som, akú ju má studenú.
"Prosím, prepáč mi to. Nechcem sa s tebou hádať, takže jednoducho na všetko zabudnime, dobre, drahá?" ukazovákom mi pohladil chrbát dlane a ja som si povzdychla. Jemne som mu stisla ruku.
"Dobre, Mike." povedala som potichu a keď sa na mňa váhavo usmial, kŕčovito som mu úsmev opätovala.
Zaparkovala som pred panelákom, kde býva aj s ďalšími feťákmi a on zapol malé svetlo v aute.
"Chceš ísť hore? Pozrieme si nejaký film, niečo vypijeme, budeme spolu..." ozval sa jemne, s nádejou v očiach.
Na moment som sa zamyslela.
Potrebovala by som sa odreagovať, aby som stále nemyslela na Remona. A čo je lepšie ako spoločnosť svojho priateľa? Jedine to, ak by ten priateľ nebol drogovo závislý. Už to vidím, tú romantiku, ktorú vymenoval. Stále by pri nás boli jeho sfetovaní spolubývajúci, ktorý by v absťákoch na seba vrieskali, v rohoch miestností by si kadečo pichali, zlákali by aj Mika a ja by som nakoniec ostala sama, alebo by on úplne zdrogovaný pri mne do piatich minút zaspal.
A na toto práve teraz skutočne nemám náladu.
"Som unavená, Mike." zamrmlala som potichu a vyslobodila som si ruku z jeho zovretia, aby mu došlo, že už má odísť.
Očami som sa pozrela k bráne jeho paneláku, kde stála skupinka ľudí. Hlasno sa smiali. Nebolo ťažké domyslieť si, že to je naša partia.
"Roxy, prosím..." zašepkal zmučene.
"Choď, už ťa čakajú." bradou som tým smerom naznačila a pre zmenu si povzdychol on.
"Vieš, že stačí jedno slovo a ja tu s tebou ostanem."
Pomaly som sa do jeho tváre pozrela.
Na moment som opäť zbadala tvár toho Mika, do ktorého som sa tak dávno zamilovala. Hnedé oči, jemne chlapčenské črty, plné pery a nagélované vlasy. A ak by som si odmyslela veľké kruhy pod očami, bledú pleť a vychrtnutú postavu, stále by ním bol. No toto všetko a ešte oveľa viac, tam je. Stal sa z neho človek, ktorý potrebuje k životu len jednu vec. A ja to nie som.
"Potrebuješ ich kvôli drogám viac, ako mňa. A oni potrebujú teba. Bež." jemne som ho postrčila a keď som tak urobila, chytil moju ruku a prevalil ma na seba, aby sa mi zblízka pozrel do očí.
Aj napriek všetkému mi na moment poskočilo srdce. Necítila som totiž len cigarety, ale aj príjemnú vôňu jeho kolínskej. A naše tváre boli od seba len na pár centimetrov od seba. Jemne som privrela oči práve včas, keď sa jeho pery nenásytne pritisli na tie moje.
Najprv ma bozkával ctižiadostivo a vášnivo, až sa mi krútila hlava a ani ma nenechal poriadne sa nadýchnuť. No čím viac spoznával chuť mojich pier, tým bol postupne nežnejší a nežnejší, až som na Remona celkom zabudla a všade bol len on. Keď už som myslela, že zošaliem, odtiahol sa odo mňa, no čelom sa stále opieral o to moje, rovnako aj nosom. Zastrčil mi prameň vlasov za ucho a jednou rukou prichytil môj krk a miestečko pod uchom.
"Si všetko, čo mám, Roxy. Všetko čo sa dalo som už stratil, nechcem prísť aj o teba, chápeš to?" zašepkal, ako lapal po dychu.
Chvíľu mi trvalo, kým som aj ja nabrala dosť vzduchu do pľúc, aby som mohla odpovedať.
"Neprídeš o mňa." ozvala som sa trasľavým hlasom.
Nikdy mi nič podobné neurobil, takýto ostrý ťah, ranu pod pás. Ak by som stála, určite by som sa poskladala na zem.
"Sľubuješ?" zahľadel sa mi do očí a hľadal v nich len a len čistú pravdu.
"Sľubujem." zašepkala som rozochvene a keď ma jemne pohladil po líci, vtisla som mu na pery ešte rýchlu pusu a odtiahla som sa od neho.
"V noci ti zavolám." prisľúbil rozhodne.
Snažila som sa, aby nezbadal nedôveru v mojej tvári, ktorá by pokazila tento moment, hoci tou vetou ho už pokazil on. Poznám ho, žiadneho telefonátu sa už dnes nedočkám. Nemal mi radšej povedať nič, mala by som z toho lepší pocit. A to som si už na chvíľu pripadala šťastná.
"Dobre." otočila som sa od neho s nádejou, že sa mi nezatriasol hlas.
Pomaly otvoril dvere, no ešte ostal sedieť. Ukazovákom mi vydvihol k sebe bradu.
"Milujem ťa, Roxy. A ty to vieš." ozval sa potichu. V očiach som mu videla, že to myslí vážne.
Viem to, áno.
"Aj ja teba, Mike." povedala som úprimne a on s povzdychom vstal a odišiel.
Až keď som videla, ako prišiel k skupinke, až vtedy som naštartovala a čo najrýchlejšie som stamade vypadla, bolo mi jedno, že motor a šmyk pneumatík počuje celá ulica. Jednoducho som nechcela vidieť, ako mu niekto z nich podá striekačku alebo nejakú cigaretu.
Pár minút som to vydržala. No potom som musela zastaviť na kraju cesty, pretože mi zahmlený pohľad kvôli slzám nedovolil poriadne vidieť na cestu.
Všetko na mňa doľahlo. Výročie otcovej smrti, Remonov sklamaný pohľad, fakt, že Mike upadá do beznádeje a ja s tým nič nemôžem urobiť. To ma zožiera najviac, pretože v skutočnosti ho naozaj milujem a viem, že aj on mňa. Je nesmierne ťažké tváriť sa, že mi je to jedno. Hoci som tvrdohlavá a tvárim sa ako bezcitná mrcha, neskutočne to bolí.
Plakala som a plakala -dnes už po druhýkrát, to je oficiálne môj rekord!- až kým už nebolo čo plakať. Vtedy som otvorila okno, vytiahla som cigarety a jednu som si zapálila. Keď som za sebou vyfajčila asi deviatu, ako tak som sa upokojila, utrela som si slzy a nahodila som opäť výraz: Je mi všetko jedno. Naštartovala som a flegmaticky som sa odviezla domov.
Túto časť mám osobne asi najradšej, keď som ju písala, cítila som sa ako pravá spisovateľka :3 Pocit na nezaplatenie (A)
@lovekatherine @romika @1dada5 @hamblosko For you A ďakujem, že to čítate, aj tí, ktorých som sem neoznačila
Blog
Komentuj
7 komentov k blogu
1
romika
2. 6.júna 2013 22:08
Dúfam, že to s Remonom nemyslela vážne. Chýbal by mi. Ale, nakoľko je to v podstate o ňom, tak sa teším na ďalšiu časť A ĎAKUJEM!!!
2
Som zvedavá ako to dopadne medzi Roxy a Remonom strašne sa teším na ďalšie časti a ďakujem
4
@romika @lovekatherine @lucifer1504 tak to vás asi tá ďalšia časť nepoteší no nič to (A) aj ja ďakujem
Napíš svoj komentár