-Skôr, než sme začali
Prosím ťa, nedívaj sa tak. Možno to ešte stihneme
-Nie, mala si si spomenúť skôr
Vždy som to mala pri sebe! Vždy!
-Ja ti verím.
Neveríš. Nikdy by som na to nezabudla!
-Nič tým nevyriešiš. Zabudni na to. Máš ešte...
Nie, nikam nejdem, nejak to zvládneme...
-Pusť sa ma a ...
Čo sa ti stalo?
-...
Ja viem, nič nehovor. Ty ho máš, ja nie. Fajn, ale...
-Žiadne ale, keby si jednoducho...
Počkáš na mňa?
-To vieš, ale keby si...
Mlč!
-...
Ja viem. Bež
-Počkám ťa, ty vieš, kam ísť
Ani rozlúčka?
-Mám málo času...
Smeje sa, keď odchádza, a mne je do plaču.
Vždy sme mali málo času. Vždy. Ale mali sme ho spoločne. Teraz sa naše cesty delia, ja to viem a on tiež. Ticho prebieha lúčenie. Moja cesta pozdĺž tej jeho nevedie. On je ten, ktorý má nárok na dospelosť. On je ten, ktorý musí ísť. On je ten... môj. Odlieta. Sledujem jeho let, sledujem svoju cestu späť. S povzdychom sa vraciam do svojho života.
Nevzala som si pas.
V tom ma napadá, čomu sa smial.
Vo vrecku cítim svoj strašný občiansky.
Debilný Šengen!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár