Breakdown.

Dnes mi to nejako doplo.

V piatok mali chalani pravdu. Liezlo mi to na mozog príliš dlho. A ja, namiesto toho, aby som povolila a nechala si všetko prechádzať hlavou, zrýchlila som. Nakladala som si na seba príliš veľa povinností, v tomto prípade naozaj zbytočných a ešte viac stresujúcich.

Po úvodných prebdených nociach nad papiermi prišli prebdené noci nad záchodom. A to bol prvý signál. Lekári, neustupujúce sople, kašle a grckanie, no pomoc žiadna. S hrdosťou som pokračovala ďalej: Pozrite sa na mňa, mňa nič netrápi, som podrbaný karierista, ktorého nezaujíma, kto mu čo robí, žijem si svoj vlastný rozprávkový život a vy mi ho záviďte (inak sa budem cítiť zle). A stupňovalo sa to. Stále. Kašľala som na školu, vysedával v kancli, písala ako drak, tvorila som a snažila som sa nájsť milióny nových možností, kam sa strčiť a komu novému ukázať, aká som super.

Každopádne:
Čisté tvary sú najlepšie, Sexy papučky tiež a Inductive step tam smeruje. A v kluboch sa neprespáva. Aj za cenu nočného kriku na Palisádach.

Trenčín je super, ale ľudia sú tu fakt krutí niekedy.

Trenčín nadránom je ešte lepší. Aj mamin pohľad, keď prídem domov o pol ôsmej celá od farby.

Púchov je divný. Ľudia sú celkom fajn, až na arogatných akožepunkáčov, ktorí do očí nepovedia ani slovo. Z Púchova sa cestuje 4 hodiny a nezrážajú sa fízli. A teraz mi povedz, prečo je taká tma, Michal. -Lebo je päť hodín ráno -Áno, lebo je päť hodín ráno, a ty máš vypnuté svetlá, do piče!

Praha je raj. V Přaze je blaze. Najlepšia z akcií, v akých som kedy mala prsty. A Čimice nie sú koniec sveta. A punkáči zdravia a sú milí.

A prišiel minulý týždeň. Mal to byť ten najlepší koniec turné, na ktoré sme sa všetci tak tešili. A ktoré, z toho ľudského hľadiska, vyšlo tak, ako malo vyjsť. Kamaráti najväčší, zábavky, torta (mimochodom taká dobrá, až to pravda nebola), no prvé podkopnutie. Malé. Veľmi malé. V sobotu som vstávala s tým, že si to všetci užijeme. Aj keď som mala fakt zlú náladu a ešte horší pocit. Upršané počasie, ktoré je inak super, aj keď mám hnusné vlasy. Vkročili sme do klubu a mne sa začal obracať žalúdok. Ja som jednoducho vedela, že to bude zlé.

A bolo to najhoršie. Nejde tu o činy, ide o spomienky. O to, že som si myslela, že sa chápeme. Tretia strana ešte stále nechápe. A ani tá, ktorá s tým nemá nič spoločné. Nejde o činy. Nevládzem o tom..

Pamätám si len víno, triašku, Meskalín, Lucky boya, ranný Trenčín a slzy v očiach. Líviu v obrovských vyťahaných nohaviciach, vyrovnávanie hladiny o ôsmej ráno, odporný pocit a neustále vyrevúvanie, opakovanie tých istých slov. Nasrané telefonáty a fialový jazyk. Poobednú návštevu a podvečerný čaj. A nočný príchod domov.

Nezvládla som to. Nič. Myslela som si, že slová pomôžu. Nepomohli, začala som sa s tým zmierovať, no očividne to ešte nebolo také zahojené. Neviem to neriešiť. A kompetentná som príliš. A serie ma to. Celé.

Od toho víkendu je všetko zle. Niečo sa podarí, vzápätí sa dvojnásobne dojebe. Stačí mi jedna veta. Pomaly vstávam, ale nedarí sa mi. Kolená sa mi podlamujú a tá veta ma zloží. Alebo banda náckov na Obchodnej.

Nevedomosť je niekedy najkrajšia cnosť. (povedal niečo také Krištúfek, ktorý ma rozreve tým, že píše o tyrkysových škrvnách na šatách šedivej bábiky). Fakt by asi bolo lepšie nevedieť. Ale ja som videla.

Nie je to žiarlivosť. Myslela som si, že hej, ale nie je. Pretože ja žiarlim inak. Nadávam, najvulgárnejšie ako viem, trieskam vecami a cestujem hocikam len pre uvalenie jednej facky. Teraz len sedím, čumím a rozmýšľam. Nechce sa mi hovoriť nič zlé, nedokážem to požuť, prehltnúť a stráviť. Nejde to.

Príliš veľa ne-.

Bojím sa, čo bude ďalej a už sa mi ani nechce premýšľať nad výčitkami. Vraj si taký. Ale aj ja som nejaká. Zviera mi žalúdok a v hlave mám kokotiny. Už ani pocit masového vraha nie.

Veľa myslím na Mišáka. Ako pomáha. Ja ani neviem prečo. Ten človek má v sebe toľko dobra. A taký kľud, hoci nad ním lietajú samé sračky a padajú mu priamo za krk. Nestudenia, hnijú.

Zober si týždeň voľna. Uprac si svoj život. povedal ten, ktorého každé slovo si zapisujem za uši. Takmer som prišla o to, čo mám už dva roky. A ako veľmi na to záleží.

Neviem, kde začať. A ani kedy skončiť. Ani to, či je bordel, ktorý je za bordel všeobecne považovaný, naozaj škodlivý.

Nechcem byť sama. Pretože potom riešim takéto chobotiny a vyrevujem pri Misread.

 Záchod

4 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu