V noci je tma. Táto logická veta vypudená nejakým centrom môjho zahlieneného mozgu je jednoducho bázou pre ďalšie skúmanie, ktoré má vlastne od skúmania ďaleko. Expertíza, ktorá nemá predmet skúmania, stráca svoj hrdý charakter a je len úplne obyčajnou výlevkou. A tá výlevka je odporná, lebo skrýva ťahavé myšlienky, také, aké sú hnusné vlasy v umývadlách na verejných záchodoch. A dokonca ani nepomáha presviedčať sa, že svoje tie vlasy, ktoré by mali upchávať výlevku mojich citov, sú vlastne ostrihané alebo odložené na externom disku na ďalšiu analýzu v zatúlaných pavilónoch mozgu, keďže drvivú väčšinu mojej hlavy ešte stále okupujú sople (také husté zelené ešte nie sú, len aby ste boli v obraze). A to ja mám dosť veľkú hlavu, ako už isto viete.

V noci si môžem mrnčať a dupotať koľko chcem, nikto mi nič nevyčíta, a keď si potom zafrflem, tak to je všetkým ukradnuté, lebo moralizátori spia. To, že v noci smiem mrnčať, je síce super, ale nemá to ten dopad. Posledné dni som svoju fasádu besnej dievčiny niekam zahodila a na ksicht som si nakreslila tvár trinásťročnej otrávenej svetom. Nič sa mi nechce, každé jedno oslovenie mojej osoby mi spôsobuje neskutočné muky, ešte stále sa sťažujem, odvrávam (! ! ! ! ), podivne vykrúcam ústa a zdúvam líčiská. Len tak preventívne. V noci ale táto nafučanosť nemá zmysel, čo je vlastne len dobre. Nikto sa neobáva, že prasknem, nikto ma nenúti rozprávať, keď nechcem. Preto trucovito porušujem pravidlá trucovania, odúvam sa a mlčím.

Hnevám sa aj na pár jedincov. Ani neviem prečo, asi je to tiež len forma prevencie. A práveže sú to tí, ktorí si to nezaslúžia, ziapem na nich, pripisujem im vinu na veciach, ktoré s nimi ani nesúvisia a hnevám sa, že na mňa nemajú čas, že je zaťažko poriadne odpísať na jeden mail (pretože nemajú čas), pretože idú niekam (aby nemali čas) a bla bla. Hnevám sa na čas. A tiež na pondelky a ešte stále chcem zrušiť kalendáre a čas, aby sme žili len pre okamih. (Inak, bolo by super, keby bolo na plagátoch na koncerty, že prvá kapela začne hrať po zotmení, keď bude mesiac pri tej a tej budove).

A celá táto zbytočnosť je výplodom mojich bacilov. Viete, definitívne som zanevrela na svoju zastupujúcu lekárku.

Soňa umrnčaná: "Dobrý deň, bolí ma hrdlo, kašlem ako tuberák, mám zapálené dutiny a priedušky, presne tak, ako už 20 rokov od septembra do marca."

MuDr. Zastupujúca: "Ježííííš, Soni, aké máš slzavé oči! Veď to máš zapálené! Choď s tým rýchlo na očné! "

Soňa umrnčaná: "Ale to mám z nádchy."

Mudr. Zastupujúca: "Nie, nezahováraj, to máš zapálené silno! "

A tak mi povedzte, kto z vás bol u očného so zápalom priedušiek..
V skratke som tým rozhovorom chcela ukázať, ako veľmi sa hnevám na chorobu. Chcela som byť tento týždeň na Beckove, ako mi Mišák tak dávno sľúbil. A potom aj v Trenčíne som chcela byť. Ostatní budú v Prahe a v Berlíne a ja zakysnem sama doma so svojimi odpornými liekmi, z ktorých navyše smrdím.
Ale naozaj. Kombinácia Bioparoxu (ktorý mi kedysi voňal), hnusného sirupu a rozpustných antibiotík je pre našu zubnú pastu záťažou. Ani pivom si nesmiem zuby umyť.


Prepáčte mi to obdobie vzdoru. Zmena mojich drog mi neprospieva. Som len nasrané veľkohlavé dieťa, ktoré keď bude v puberte bude spievať chleba od Zóny A a potom pofrfle aj na to.



Zakysnutá smradľavá Soňa chce len naspäť svoje aktivity a schopnsosť vykonávať ich. Koniec hlásenia.

 Záchod
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
luboso  8. 9. 2009 11:45
aj ty patris Mudr. Jitke, ale zastupuje ju Mudr. Smíšna? Teda aspon mne tak pripadala vcera
Napíš svoj komentár