Gýčovina.

Áno, Soňa, skvele na to ideš. Dve jedenásť, budíček pred šiestou, vo vlasoch smrad včerajšej party, Soňa je madona dookola, chrumkavé bonpari, nočná čokoláda a totálna nechuť k spánku. Momentálne naozaj neznášam spánok. Bojím sa, že mi niečo ujde. Pretože tento víkend.. Tento víkend si zaslúži archiváciu doživotnú.

Už zopár rokov na mňa Mikuláš sral. Úplne otvorene, bez hanby a nahnedo mi vždy dal nejaké hnusné sušené ovocie, arašidy a úplne odporného Mikuláša z čokolády, ktorá bola samý hnúsnýýý margarín. ALE! Kebyže je tento víkend ťažítkomv Pelíškoch, bol by magický. Človek sa po piatku presedenom v práci dovalí domov, bojí sa do rána zaspať a potom vyspáva. Zobudí sa na to, ako mam používa svoje špičky na to, aby mi na stôl položila véľký balík s čokoládou. A s belgickou čokoládou. Zobudím sa, usmejem a poviem: "mnamnamna". Nerozumie mi, tak si dám svojich posteľových 5 minút, prevaľujem sa a so smiechom prídem do kuchyne: "Mami, mikuláša je až zajtra! " Mama zosmutnie a ja sa smejem. V sobotu ráno, preboha V sobotu ráno som rada, že chodím, že existujem, a že som prežila nájazd punkáčov do nejakého klubu. A teraz som sa smiala, pila kalciový sirup a dusila sa počas celého dňa.

Večer som sa dočkala. Malé zhony, veľké mená a ľudia, ktorých som nevidela od leta. Krásny mikulášsky darček od Janka, s podpisom, v čiernej obálke a s múdrymi slovami. Hruška sem, vínko tam, rozhovory o ritiach hocikde. Taký ten pocit, keď vypijete málo, ale lietate si aj tak. Vďaka nim, vďaka každému ich slovu, pohľadu alebo trápnej myšlienke, na ktorej sa smejete krochtom. Kvôli hlienom a soplíkom, viete.

A potom, keď sme chodili po meste a o štvrtej si stále mysleli, že niečo ešte bude otvorené, mohli sme sa rozprávať aj o gumičkách na vlasy a tvárili sme sa, akoby to bola tá najvážnejšia téma na svete, pretože v tej chvíli sme dokázali všetko vyriešiť. A mohli sme kričať a hulákať, bez pardonov. V hmle, v parku, s kvalitnými zásobami nikotínu, piva a grgania. Neskoršie seriály v teple a predspánkový rehot, keď všetci vstávajú. Ťažký obed a vyhliadky na štvrtok.

A moje malé bejbo, ktoré má už sedem rokov. Tak hrdo pri mne stál a ukazoval mi zošity. Prvácke zošity. To chlapča je také šikovné, že vie nakresliť ťavu lepšie než ja a má veľa včeličiek, malinký chrbátik a ešte stále je túlivý. A zasa dokázal, že je divný ako ja. Adventný kalendár, ktorý som mu priniesla, sme zjedli za 10 minút a smiali sa, keď sme jedli zlé dátumy.

Posedeníčko pri celodňovej pizzi a kamilkovom sladkom čaji s krásnoofinatou Eliškou a kamelkami. Všetko blikalo a tvárilo sa odporne vianočne, a my sme krútili hlavou nad našimi večerami, ránami, známymi a veterníkmi.

strašne silno ťa ľúbim
a sľubujem že už viac nebudem
pľuť opitý na hviezdy

ktoré budú padať iným do iného sveta

...

veď boh vie čo robí


Uzavrime tento víkend. Bol jedným z najkrajších, najprežitejších a najsilneších. Poskladaný z malých chvíľok do jednej veľkej patetickej mozaiky napáchnutej gýčom. Ale vás to možno ani nezaujímalo, a mne to nevadí. Vlastne mi ani tí, o ktorých som si myslela, že mi budú chýbať ako kone, nechýbajú. A nie je až také ťažké povedať to. OR..

 Záchod

16 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu