Nič nové na svete, dáme si repete.

Posledné dni veľmi veľa rozmýšľam, čo je na mňa trochu nezvyčajné. Som strašne trápna, sentimentálna, patetická a dokonca som sa rozrevala pri pohľade na chlapíka, čo sa na topfeste hádzal do blata.

V rámci spomínania som si prechádzala svoje staré blogy. Veď som sa až tak nezmenila, ako by sa všetkým mohlo zdať. Blogy, kedy mi to jebe na tú pojašenú hlavu striedajú tie, kde frflem, a potom sú také, ktoré sú napísané cez skúškové po zimnom semestri. Neznášam to obdobie teraz. (Na gympli som bola vždy na prelome januára a februára tri týždne chorá). Vždy sa všetko zosype, dni sú krátke a niekedy jeddnoducho nezvládam.

Pred dvomi rokmi som si začala zvykať na to, že tatino ochorel. Riešila som to odchodom z domu, do bytu s vysokými stropmi, samostatnou izbou a strašne vysokým záchodom. Navyše, stále nám hral Jack Johnson a keď som chcela vypadnúť, o päť minút som sa už vedela motkať v uličkách starej Bratislavy. Bolo to super, vždy cez týždeň. Potom som sa vrátila domov a začalo to ísť dolu vodou. Neznášala som, keď si musel spať v obývačke v kresle, lebo tam sa ti najlepšie dýchalo a ja som v noci, keď som sa učila, vyšla z izby počúvať, či naozaj dýchaš. Nikdy si nevidel môj krásny byt s vysokými stropmi, pretože si nevládal vyjsť na prvé poschodie a hanbil si sa za to. A tak som sa vrátila a prvýkrát v živote sme sa spolu učili žiť. Pretože ty si ma spoznal, až keď som mala 18 a nemáš ma rád. Nemáš rád moju velikú papulu, neznášaš, ako si si ma celý život rozmaznával a nenávidíš, keď kvôli práci nespím aj dve noci, aby som si mohla dovoliť žiť tak, ako žijem. Nechápeš, prečo mám vlasatých kamarátov a prečo zo mňa vyrástol tolerantný človek, keď ty neznášaš cigáňov a východniarov.

Minulý rok bol taký istý. Okrem rodiny som riešila svoje vzťahy, ktoré boli strašne náročné hádam na všetko. A ja som sa ho držala zubami-nechtami, nechala som za sebou zametať a bol som debilná ovečka. A potom sme sa raz v noci rozprávali, lial si do mňa víno a bol pokoj. Opité telefonáty sú pičovina. Jedine to som sa od teba naučila.

Tento rok je prelom januára a februára taký istý. Načo to rozoberať na jeden trápny odstavec.

Strašne som sa tešila na tento víkend. A bol taký, ako sa patrí.Všetkých som vás videla, bola som v trenčíne a pekne doma v najmilovanejšom káčku. A včera som si uvedomila, ako mi chýba leto. Ani nie leto ako leto, neznášam tú horúčavu, ale taká tá pohoda, keď je svetlo, keď ráno vstávam, nemusí mať bundu hnusnú odpornú teplú, ale idem v kabátiku a keď si nadídem a skočím si do meku po laté, nevychladne mi hneď. A keď sa vracim z práce/zo školy je ešte stále svetlo a všetci viac stíhame.

Chýba mi taký ten stres, kedy sa musím dotrtkať na deviatu do kanclu, keď mám byť o druhej na festivale a venovať sa inej práci. Alebo je super smiať sa na svojej hlúposti, keď idete niekam so stánkom a zabudnete ho naložiť do auta.

Chýbajú mi všetky moje milované ksichtíky, ktoré som v sobotu postretala. Chápete, mrznete vonku a zrazu pred vami stojí človek, o ktorom ste si mysleli, že ho už fakt nikdy neuvidíte, lebo nebude kde a ako. Stále mám slabé chvíľky a je pre mňa zložité si uvedomiť, že už sme velikí a nedá sa chodiť za sebou každý víkend. Tak ich s vami oslavujem a je mi najlepšie na svete.

Kokos, a pamätať si tak niečo viac z prvého minikvasu, to by bolo super. Zbožňujem to, keď sa svet točí a všetci sme takí nejakí mimozemskí. Pretože vtedy naozaj dokážem zabudnúť na hnusné prelomy januára a februára. Teším sa na víkend.

Veď ono to o tom celé je. Žijeme v jednom cykle, kedy sa streidajú dobré a zlé obdobia. Dobré si užívam plnými dúškami, zlé s snažím prekusnúť. Niekedy to ale len tak nejde.

Smutno mi ostalo.

 Blog

20 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu