Nudím sa v chaose

Mám začarovaný mobil. Nielenže mi stále klopká smska z google calendara, lebo to neviem vypnúť, ale ešte sa aj vybil a ja sa tak nemám s kým rozprávať. A lebo je sobota večer a ja sedím v robote, čo sa nestalo už dlho.

Mám za sebou jednoducho namáhavé leto a vymyká sa mi to spod kontroly. Teda, nechcem, aby to vyznelo, že ja som tú kontrolu nad sebou niekedy mala. Ale toto leto sa zdalo, že už mám aspoň tie hranice, v rámci ktorých chcem žiť. Sem-tam som tie hranice trošku posunula, no potom, keď som usúdila, že to nebol dobrý nápad, ustúpila som. Pracovala som silno, veľmi veľa a stále. Celú rodinu som nevidela leto a oni sa na mňa hnevajú. Každý týždeň mi volajú a pýtajú sa, či pôjdeme grilovať, že majú pre mňa aj vínko nachystané dlho. Vlastne som ich videla raz, keď som pri jednom posúvaní hraníc spadla do jamy a nevedela som chodiť. Tak ma tatinko naložil do auta a odviezol ma vyložiť si nohu k nim do altánku. A ešte sme boli v ZOO? kde sme si tiež posunuli hranice. To sme oslavovali moje májové narodeniny. Aspoň sme sa opili a potom sme to skrývali. Ale bola to poučná návšteva. Pretože strach z vysychania miechy sa volá tabofóbia a existuje fóbia, kedy majú muži problém zaspať, aby im v noci niekto neodcvakol ich mužstvo.

No a to znamenie, že strácam kontrolu je to, že aj keď som stále medzi ľuďmi, nejako samo mi je. Jednoducho som mimo diania. Pretože čas trávim najprv s tými, potom musím ísť do roboty, potom na taký a taký obed a po tom skvelom obede som v Topoľčanoch a večer trávim zaseknutá na nitrianskej stanici. Je okolo mňa, ľudovo povedané, pokokot ľudí. Ale ja tým, že veľa času trávim premýšľaním a krútením hlavou v autobusoch, vypadávam z partie a strácam také tie dôležité informácie. Jednoducho, ľudia, ktorí okolo mňa boli, sú mi stále ďalej. A mám silný pocit, že za to nemôžu autobusy, ale ja sama. Viete, aj by som sa s nimi o tom porozprávala, ale nemám čas. Jednoducho sa mi nepáči, že sa cítim sama. Keď mne nestačí telefonovať si, dohadovať si stretnutia, na ktoré potom aj tak nikto nedorazí. Chcem byť s tebou často sama, sedieť v prome na tej najšpinavšej lavičke a točiť to na pumpu pre pivo. A ľudia to nechápu.

Na to, aby som získala kontrolu, som išla materialisticky. Objednala som si krásny diár. S úzkymi riadkami a veľkého rozmeru. Je to veľmi potešujúce a strašne sa naňho teším. Pretože keď si ho vyzdvihnem na pošte, budem na uliciach odtŕhať špinavé nálepky vesmírnych ľudí a lepiacou páskou si ich tam prelepovať. A zapisovať si tam všetko, od hnusných povinností červenou po zádery napísané hoci aj ceruzkou na oči. Koncerty si budem značiť modrým perom, lebo tak máme všetci písať a bude to strašná tematika. Budem doňho zakladať všetky blbosti a dôležité veci tak, ako doteraz a vydrží mi vyše roka. Veď je super nosiť so sebou náhradný mozog, ktorý ma všetko zatriedené farebne, systematicky a nevracia sa k tomu, č nemá význam. Nie ako tá veľká tažká vec na krku, za ktorú sa mi Kamil smeje.

A niekedy v polovici októbra, keď bude to, čomu venujeme toľko energie zabehnuté, si do diára zaznačím, že ísť mefistovi. Doobeda, aby ešte vládal pracovať na úrovni. Dať si konečne spraviť ten industrial a nezutekám. A každý týždeň si budem dávať čítaciu noc. Iba s kávou, čajom a dostatočným množstvom tabaku. Budem čítať všetko od kvetov zla až po nový čas, čo je v kuchyni. A konečne si začnem vypisovať skvostné slovné spojenia.

Dopijem mega silnú kávu, ktorú hostia nechcú, nepustím si where is my mind miliónty raz, otvorím sobotné fotky a vyberiem tie najviac najkrajšie, zaspím nad tým. Ráno sa nachystám na korčule, ale zostanem doma, lebo sa bojím obrubníkov.

Chcelo by to zmenu. Neviem v čom, ale niečo sa musí zmeniť.

Nudím sa v chaose. Ale nie nudou lenivou, nudou rýchlou a stereotypnou. Navyše neznesiem slovo nuda a jeho odnože. Nuda je zlá, a preto som nespokojná. Nudiť sa v povinnostiach a radostiach je divné. Chcem jednoducho viac.

Where is my mind
"Way out in the water
See it swimmin"

 Záchod

10 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu