O kockatých zlách

To, že som posledné dva-tri týždne nahnevaná, ufrflaná, umrnčaná, že kričím a syčím, že som urážlivá a ukričaná, netreba hovoriť. O tom, že bol pondelok jedným z mojich najhorších dní v živote namiesto toho, aby som užívala rocknroll, ako sa na správnu kurvu kapely patrí, konkrétne nechcem hovoriť. Ale každopádne som Michalovi vďačná za to, že počúval môj výlev plný kriku, dupotania, hlienového kašlu a dymu v očiach.

A ja viem, prečo som bola hysterická. Jednoducho, môj odporný telefón. Keď v poslednej dobe zazvoní, neznačí to nič dobré. To, ako žijem totiž spôsobilo, že mi už nevolajú kamaráti, kedy pôjdeme von (jednoducho preto, lebo nikdy nemám čas). Volajú mi kolegovia, spolupracovníci, tí, pre ktorých pracujem a dávajú mi nepríjemné otázky. A to ja mám trpezlivosť riadnu. A už len z princípu robím svoju robotu najlepšie, ako viem. Len keď vám zazvoní denne viac ako dvadsaťkrát, lezie to hore krkom.

Malý čierny eldží sa zmení na spúšťač stresu. Škaredá kocka. Zmrd falošný. Spiknutý voči mne. Nepracuje pre mňa, robí s inými. A ja sa oňho starám, nenechám ho mrznúť (na zimu má špeciálnu ponožku), nenechám ho moknúť, každý druhý deň ho kŕmim elektrinou a čistím mu tvár. Nevďačník dotykový. Je to podrbaný špión. Kockaté zlo, ktoré jednoducho hrá proti mne.

A just ho budem obviňovať!

Veď si to predstavte, ako sa dostanete na koncert, na ktorý čakáte ako správna hysterická fanynka. Z práce sa podarí odísť po dlhých desiatich hodinách trápenia. Cestu som si prešľapala, aby som zahodila za hlavu škaredý pondelok a tešila sa na to, kedy TO celé vypukne. Narodeniny, rozlúčka s Luckou a jednoducho, kurva zábava. Usadila som sa, dala si dobré pivko na skľudnenie a čakala som na príchod ostatných.

A začalo to. Esemeska. Môj vystrašený pohľad a asi 20 minútový telefonát. Ďalší dlhý telefonát a po ňom ďalší. Začiatok koncertu a ja ešte stále s telefónom na uchu. Potom som sa na odporúčanie kamarátov nasrala a vypla ho. A bolo mi jednoducho dobre. Potom som bola nútená zapnúť ho, lebo som si sama potrebovala zavolať. A drb. Milión klopkaní značiacich smsku. Tento mi volal, tento písal. Roztrasené ruky a prepacovanosť, slzy na krajíčku a už spomínané dupotanie a nasranosť.

Dnešný scenár bol ten istý. Prerátala som to a za tento deň mám 23 prijatých hovorov, 12 odchádzajúcich, plus 7 smsiek. A ani jeden telefonický úsmev. Vždy, keď vydal nejaký zvuk, trhlo ma a niektoré telefóny som ani nezvládala zdvihnúť.

Predtým som svoje mobily milovala a starala sa o ne. Po tomto prevratnom zistení, že mobil je zlo, ho začínam nenávidieť. Namiesto toho, aby mi slúžil, ma obmedzuje. Ale ja sa pred ním musím aj tak pokloniť, pretože nebyť jeho, nie som tam, kde som. Neviem nič. Aj keď mi hovorí stále niečo zlé.

Asi by nebolo dobré zbaviť sa ho. Už len preto, ako veľmi závislačím na svojich prácach. Ale chcelo by to aspoň jednu dobrú sprvu denne. Tri dni plné zloby sú príliš aj na mňa. Najlepšie sa mi teraz totiž rozpráva s naším záchodom. Smutno mi je. Už sa mi ani nechce byť nasraná. Namiesto motýľov mám v bruchu mole. Odporné nočné hnedé mole.

 Denník

10 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu