O končení, koncoch a iných konečníkoch

Možno, že mi teatrálne úteky idú. Opakovala som si to celý čas, ako som si pakovala veci.
Pretože sú historky, ktoré majú zostať iba medzi dvomi ľuďmi, špeciálne ak majú taký osobný charakter. Nemá to vyslepačiť ani kvantum vodky, ani stres z vlastnej nezodpovednosti a následné šťastné vyriešenie prekérnej situácie.

Zobudila som sa v utorok ráno a v obývačke sedeli dve policajtky. Také pekné, mladé a znechutené z domu, v ktorom sa noc predtým konala party. Všade boli flašky od poľského piva a gay rumu. Jeden zo spolubývajúcich oslavoval narodeniny, čisto v pánskom osadenstve. Naliala som si kolu a počúvala, všetky tie trápne otázky, na ktoré sa ho policajtky pýtali. Mladý chlapec odišiel do mesta, ktoré vôbec nepozná, bez telefónu. Tak som chytila jeho mobil a prehľadala smsky. Nič konkrétne, asi sa fakt len stratil- to som si hovorila najprv. No keď si uvedomíte, čo všetko sa mu mohlo stať, verzia, že stretol nejakých nových ľudí a žúruje s nimi, bola tou najmenej nebezpečnou.
Policajtky vyplašene odišli a ja som mu naliala biely rum, ktorý som si večer predtým kúpila ako pohotovostnú poistku. Vypil a sedel pri mne, čakal na ďalší a ďalší. Upratovala som dom, on tupo pozeral na všetky tri telefóny a určite si predstavoval, ako do piatich minút jeden z nich zazvoní a povedia mu, že je jeho synovec živý a zdravý. V živote ho kopali až príliš, a keby sa mladému niečo stalo, bol by to podľa mňa posledný príliš ostrý klinček do jeho vlastného hrobu.
Telefón chvalabohu zazvonil a všetko dopadlo dobre, možno aj trochu absurdne. Mladý sa vrátil domov a spal.
Vtedy prišiel jeden z mojich kamarátov, ktorého poznám ešte zo Slovenska. Je to človek, ktorý si s nami odžil celý kolotočový rokenrol a ktorý hľadá predsa len niečo iné, tak ako ja. Sedeli sme, jedli, rozprávali sa a vychutnávali chladené dary nápojov, ktoré nemrznú. Samozrejme, že si k nám musel sadnúť aj spomínaný pán a samozrejme, že sme sa s ním rozdelili. Samozrejme, že mal celý čas blbé narážky a samozrejme, že to skončilo tak, že zabudol na svoj na život a na smrť vážny vzťah a veselo zásoboval môjho kamaráta spálňovými historkami z čias, kedy som si o ňom myslela, že je rovnako super, ako ja. Ešte šťastie, že môj kamoš nie je frekventovaný magor a vyrazili sme do ulíc. V metre sme sa ukľudnili a s pomocou Jamanovej podomácky vyrobenej mapy sme trafili do klubu, ktorý ma potenciál stať sa mojím londýnskym káčkom. Uvítala nás smiešna čašníčka a čašník, ktorý sa tešil z toho, že sme z východnej Európy, aby nám mohol rozprávať svoje zážitky z Prahy. Cítila som sa skvele- boli sme medzi domácimi, za ušami nám hrali domáci mladí muzikanti, ktorým to vlastne ani veľmi nešlo, ale aj tak sa tešili. Náladu mi kazili len opilecké smsky toho žiarlivého prašivého psa. Ale chvalabohu som dosť rýchlo zabúdala.

V centre sme len tak vystúpili, dali si zázračnú cigaretku pri tower bridge, omočili si nohy v temži napriek tým hlasným varovaniam, že tam nemáme čo loziť a boli sme páni sveta, ktorí majú primerané promile, sú unavení a tešia sa z toho, že mozog pracuje pomalšie a hovorí smiešne veci. Dlho sme len tak chodili, stretávali podnapitých ľudí v oblekoch, ktorí si nevedia užiť krásu nočného mesta a sedia v hlučných diskokluboch. Vtedy som si už bola stopercentne istá tým, že na pánovi u nás doma nie som závislá. Že to pôjde aj bez neho, že sa tu mám o koho oprieť a že tento človek pri mne bude sedieť, keď sa mi sedieť bude chcieť. Že mi nebude hovoriť, že som lenivá a neaktívna, keď budem chcieť pozerať do blba niekoľko hodín, a že bude ochotný pozerať sa na jeden bod so mnou.

Prišla som domov, zapla som ružovú lampu vo svojej nechutne ružovej izbe a zaspala som. Ráno som si sebavedome zbalila veci, povedala som Jamanovi, že s ním sedím na cige dnes poslednýkrát a preniesla si veci na nové bydlisko. Medzi ľudí, ktorí chápu, že nie som z ocele a neviem znášať jeho neustále narážky, nerovnocenné zaobchádzanie a to, že sa mi nechce uhýbať sa pred letiacimi fľaškami vína a báť sa, že tá letiaca ruka sa nezastaví a skončí na mojom líci.

Vrátila som sa naspäť. Povedať mu, že idem preč, ale nie z domu, ale od neho, lebo je špinavec. Zľakol sa, keď som mu pokojne oznámila, že mám všetky moje veci u Katky a oddnes spím tam (no aj tak som si myslela, že v konečníku mám asi smrteľný kŕč) Neveril mi a zasmial sa. Nasledoval ma do izby, ktorú som si po sebe začala upratovať a spustil hrozný krik, keď videl, že jediná vec, ktorá po mne zostala, je od Romana požičaná knižka Trainspottingu a koláčikový balzam na pery, ktorý mi po nociach tajne kradol a zelené nalomené trsátko. Kričal, vyčítal, spočítaval. Ja som mu len odvrkovala a podporovala ho v tom, nech sa na mňa poslednýkrát vybľačí. Nech si neprizná svoju chybu, ale nech zabudne na svoje reči o tom, že som slabá a nedospelá. Ako veľmi ziapal. Jeho stratený a znovunájdený synovec nás pozoroval a popodfúz sa usmieval. Dala som si poslednú cigaretu pri rieke, zobrala si posledný kufor a on zvrieskol, že sa už nemám vracať.

Nechcem sa. Dva mesiace som trpela jeho ponižovanie a nasledovala ho ako hlúpy psík. Dva mesiace som počúvala reči o tom, ako sa zamiloval a nechápala som, prečo napriek tomu nocuje u mňa. Zo zeme som ho zdvíhala ja, keď mu z domu prišli zlé správy a snažila sa mu vyhovoriť všetky jeho seba ľutujúce reči. Čakala som, kým bude mať dobrú náladu a budeme si celý deň robiť srandu jeden z druhého a večer dobehneme do večierky po pivo, aby sme si mohli pozrieť samotárov, zažať si v obývačke malý modrý světýlka a zaspať pri nich.

Ale už stačilo. Bolo ťažké naozaj sa rozhodnúť odísť od niekoho, o kom ste si mysleli, že vás drží nad vodou v cudzom meste, kde sa stále cítite sami a robil vám celý čas spoločnosť. Nemohla som ísť za našimi, sadnúť si s nimi do kuchyne a vyplakať sa im z toho, že moja teta už nie je. Nechápem, kde sa vo mne brala tá dôvera voči nemu.

Zo srdca mi spadol megabalvan. Už mi nikto nebude nadávať za to, že som zle vyniesla smeti alebo že nemá navarenú večeru (to je tá moja nedospelá stránka) a nebudú mi nadávať, keď ma budú bolieť nohy z toho, že som sa celý deň naháňala v robote (to je tá moja do neba volajúca slabota). Odišla som, a síce mám stále slzy v očiach, keď to tu rozpisujem, viem, že to je najlepšie, čo som mohla spraviť. Že keď sme sedeli pri pive a ja som sa to snažila vysvetliť Pilatesovi, rozumel mi. Že mi všetci volali a pýtali sa ma, ako sa mi darí. Dokonca aj moja šéfka chcela vedieť, či som to zvládla.

Nie som tu sama a ani si neviete predstaviť, ako ma to teší.
Za posledný rok sa pre mňa skončilo príliš veľa vecí a možno sa mi naozaj podarí skoncovať s koncami. Veď som už na tom začala pracovať.

 Blog

31 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu