O nových kamarátoch

A tak mám od toho šialeného víkendu problémy so spánkom. Predtým platilo pravidlo, že kde ste ma položili, tam som aj zaspala. Posledné noci tomu tak nie je a mne a tým, že neprespím čas, kedy nemám nič na robote, vynára dosť veľa času. Napríklad na to, že sa môžem spýtať tých, s ktorými som dlho nekomunikovala, ako sa im darí, čo nové, zasmiať sa na starých zájeboch a baviť sa. Alebo celú noc premýšľať nad tým, kde zmizla intenzívna komunikácia.

Od súdržnej partie sme sa zmenili na partičku sebcov, ktorí sa z neviemakého dôvodu predháňajú jeden cez druhého a cez chrbty svojich kamarátov sa snažia vyšplhať sa stále vyššie. (A just nebudem konkretizovať). Veci riešime cez blogy, cez tretie osoby, ohovárame sa, krútime si za chrbtom očami, a potom sa objímame ako tí najväčší. Vy si myslíte, že to nevidím? Veru, ani ignorovať inotaje, skryté významy a akože potmehúdske úsmevy, keď hovorím, nie je ľahké. Vyčítame si nedostatočnú alternatívnosť , pretože som nechcela ísť na žákovic a radšej som prijala možnosť váľania sa s punkáčmi v blate, nedostatočnú intelektuálnosť, pretože nečítame tie správne knihy a komerčnosť, pretože som sa konečne rozhodla na koncertoch zarobiť trochu viac než len vreckové na tri dni dopredu. Jaj, a jasné. Klameme si. A to je hádam to najhoršie, čo môže byť.

Zaujímalo by ma, kde sú tie časy, kedy sme všetci sedeli za jedným stolom v káčku nič si netajili a keď bolo treba, podržali sme sa. Keď sme na priame otázky odpovedali priamo a keď bol problém, jasne sme si ho vysvetlili a pri náhodnom nočnom stretnutí sme nekukali jak puci, ale povedali, čo je vo veci. Keď sme takí veľkí kamoši, aspoň sa pozdravme a neklamme si. Keď sme nemuseli riešiť kto, s kým, kde, kedy a za koľko, pretože to tam jednoducho nepatrilo, pretože sme si to pri víne povedali a bolo dobre.

Viete, aké je zlé, keď sa po roku stretnete na festivale s človekom, ktorý si o vás všetko pamätá (a to ho vidíte asi štvrtýkrát v živote?) a úprimne sa teší z toho, že vás zasa vidí? že vám natlačí telefónne číslo na seba, aby ste boli častejšie v kontakte. A vy potom prídete domov a jediné, čo o vás viem, sú statusy na facebooku. Pretože už sa dokonca jeden pred druhým schovávame, nechce sa nám telefonovať a byť online nás otravuje. Selektujeme medzi sebou.

Cítim sa, akoby som mala naspäť 14, keď sme chodili fajčiť pod účko a smiali sme sa spolužiačke, že nevie šlukovať, a potom sa na tom smiali aspoň 3 ďalšie prestávky. Keď sme rozoberali, kto má aké tenisky, za koľko a odkiaľ. A kto ich mal prvý.

Pôvodne malo byť záverom blogu, že chcem nových kamarátov. A veď vlastne ich mám. Pretože takýchto vás nepoznám. Ani seba takú nepoznám. (A tie reči o tom, že každý sa meníme, v komentoch ani nechcem vidieť. Napína ma z nich).

S láskou a srdečným pozdravom,

Vaša namyslená, žiarlivá a "príliš detská" lasička (a to je len zlomok)

 Blog

19 0 0 0 0

Komentuj

12 komentov k blogu