O piatkovom pamätníku a súčasnom prečistení závitov

Bolo tam krásne. Pohodový štvrtok, pracovný piatok, polopreflákaná sobota a nedeľné skoré ráno s Kvetmi nikotínu. Jednoducho, máme za sebou ďalší krásny víkend. Veľa nových záderov, vtipných príhod a včera v noci som sa naučila tri vtipy z kategórie inteligentného humoru, ktoré som vzápätí zabudla.

O piatku chcem hovoriť. Minulý rok sme si na Hardfeste odbili svoje. Celý piatok bol podobný ako tento rok. Teplo, dusno, sparno, ale napriek tomu skvelá atmosféra, veľa známych, ešte viac neznámych a milión prlíležitostí na spoznávanie. A zrazu, symbolicky počas piesne Tsunami, tma, krik, Denisova ruka ako ma tlačí von z altánku a potom mi kryje hlavu pred padajúcimi krúpami, keď sa pokúšame dostať do backstageu. Uhýbame sa sanitke, vidím jedného z organizátorov utekať za nimi. A zrazu, keď sme sa našli s ostatnými, prišiel jeden z nich za mnou a povedal mi, že dvaja ľudia zomreli, že ruší festival a uteká ďalej. Šuškali sme si to medzi sebou, gúlili oči a plakali. Panika bola silnejšia a potom je všetko jedna neostrá machuľa.

Tento piatok to bolo takisto. Bavili sme sa. Na kolene mám zas boľavú modrinu a dostala som ružičku s horčicou. Po skvelých Skarface som s nimi robila rozhovor. Doslova som sa triasla od radosti, bolo mi neskutočne dobre.Blížila sa polnoc, zdvihli sme svoje ctené rite a pobrali sa na miesto, kde sa malo spomínať na Erikov.

Prešli sme asi 300 metrov na koniec areálu, na začiatok stanového mestečka. To teplo, ktoré som v sebe mala po Francúzoch, zmizlo. Zostala mi zima a vínko, ktoré som si kúpila, začalo byť hrozne kyslé. Konflikt prestal hrať, niečo povedal starosta obce, niečo organizátor. Odhaľovanie pamätníka. Ticho a potlesk, ktorý by v takých dôstojných chvíľach nemal odznieť. Minúta ticha. Každý utopený vo svojich myšlienkach.

"BOŽE, ERIK, VRÁŤ SA! "

Matka jedného z nich. Toľko zúfalosti v štyroch slovách. Plač, ktorý nie je plačom, ale až živočíšnymi zvukmi. Zimomriavky z každého vzlyku, ktorý mama venovala svojmu synovi. Toľko bolesti okolo nej.
Priniesli jej lavičku. Vzlykala, manžel ju objímal a nikto sa na ňu nepozeral. Pretože jej nič oné neostáva.
Plakali sme všetci. Aj tí, č bežne ani slzu nevyronia.

Pred očami som už nevidela ten festival, na ktorý som sa prišla vyjašiť. Oči ma štípali, špirála mi vliezla do očí a pod zatvorenými viečkami som sa vrátila o rok v čase. Blikajúce nebo, ostré svetlá sanitky, z ktrých ma vždy rozbolia oči. Výkriky opitých pankáčov a kamarátkin a môj plač. Malá statočná Andry, ukecávanie SBSkára, ench ma pustí po tržbu a Paľkova pomoc. Do toho vzlyky Erikovej mamy, poťahovanie nosom všetkých okolo mňa a konflikt, ktorý už naplno rozbehol svoj koncert. Zrazu ma vyrušili.

"Ideme na Konflikt? "
"A má to ešte význam? "

"Má, " hovorím, "lebo my ho ešte stále môžme vidieť."

Zabolelo to a zároveň veľmi pomohlo prečistiť si mozog.

 Denník

6 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu